SPEAKER_00 0:00

Ďakujem za možnosť, že môžem sa podeliť s vami o moju skúsenosť, nakoľko ja som to preberala aj s viacerými, áno, je dôležité sa podeliť s tým a počúvať. Vybral som si prvú tému kvôli tomu, že pre mňa to bolo strašne niečo silné. Zistiť to, že áno, som závisla, lebo mne trvalo niekoľko rokov, ako prečí tam najprv. Nemam nakýsené vôbec nič, ja som si povedal, že idem to tak ako cítim. Takže priznali sme si svoju bezmocnosť nad našou závislosťou, že naše životy sa stali neovládateľmi. Ja keď si tak urobím takú spätnú inventú hej tých začiatkov to bola asi rok 2011, keď som sa dala dokopy už terajším mojim ex-manželom. My sme začali tým, že on pravidelne užíval, tak som začala ja s ním. A ja som si to vôbec neuvedomila, že už možno predtým kedysi som bola závisláha, alebo však z východu alkohol, všetko je normálne, keď sa tam pije, aj nikdy mi to nerobilo dobré, takže som prišla vlastne k drogám a ja vôbec netuším, kde sa stalo zlom, že ja som nevedela ohľadať svoj život, lebo ono v 2014 som porodila dceru, viem, že vtedy som bola to celé tiečenstvo čistá, lebo som sa akože chcela to dieťa. Potom, jak som dokojela, tak tak postupný nával sa vracala proste s tým, že dajme si, však bude super žúrka a ono je vôbec netuším, kedy to bolo super, lebo vždy sa niečo stalo, čo má totálne moju osobnosť ničilo, ničlo ma proste to, že nebudem vyspatá, že vôbec to ani nechcem, ja som to nevedela ovládať, proste nevedela som povedať. Proste ja som zratila takú aj vlastnú hodnotu. Počkajte, pardon, že no to bolo tak turbulentné, že naozaj keď si na to spomením všetko, čo sa dialo, že som nafetovaná, behala, len v tričku bez noviček po lici hej, kde ma tom odchytala suseda. Že ma zavrela kriminálka tyľka s dialerom, akože brutál hej, a ono si to človek uvedomí možno až potom, keď nad tým začne rozmýšľať. Počas toho brania ja som vôbec netušila, že čo sa deje s mojím životom ako vlastne celé tie roky ubehli a to ne hovorím o tých demoláciách, ktoré som bola schopná proste robiť hej aj počas teho tenstva vlastne tým, že som nič neužívala ja som bola spoluzávislá s môjim mužom, ktorý vlastne užíval ďalej a on mi spôsoboval, alebo teda ja som si nechala spôsobovať také stavy, ktoré ma vyčerpávali. A to znamenalo vlastne také stav, keby som aj brala, lebo mne vždy na konci toho, keď som prestavala, teda už drat rogy v ten deň, tak moto spôsobalo na moju hlavu totálne zosípanie a potom plus kombinácia lieky. Takže to bolo celé zlé. No potom bol rok 2020, keď v podstate sme sa začali rozvádzať a ja som strihala s drogami, tu bol proste deň, kedy sme brutálne sa chytili a ja som skončila s rozkúpanou hlavou. A keď som sa zobudela z toho bezvedomia zama, tak som si povedal, že proste dám to aj tak som naozaj ako že so zaťatými zubami 7. januára 2017 som sa rozhodla, že teda presnebrať drogy. Ale to nebolo to, že ja som si uvedom, že som závislá, lebo som to nahradala taká sinusoda, že raz narazina alkoholom. A naozaj, keď spätne opäť premetnem od toho obdobia, keď som prestala, ten čas, tak ten čas bol úplne prázdny. Ja vôbec netuším, ak som mohla fungovať ako matka, ako žena, čo sa snažila proste nejak zaradiť alebo všetko tom rozvode, keď som nemusela nič takéže robiť ani pracovať, tak zrazu práca, aby som sa vedela uživiť a ma kde bývať, aby sa mala čo dať jeť zcera aj sebe. Naký ten štandár bolo brutálne ťažké. A ja som aj chcela proste bojovať, len ono nemala som vôbec sílu ani podporu. Sama som to nezvládla. Ja som proste bola v totálnych depresiách, ani som netušela vlastne, čo mám ďalej robiť. Každý deň som chcela ráno začať, že dneska to dám. Ja sama vedom ja som si sa kúpiť flašu vína. Ja dokonca mám nejých 6 rokov alergiu na alkohol, aj tak som si to vyratala, že čo môžem, ako moja chorá hlava fungovala, že dobre mám alergiu na alkohol, ale môž si dať také víno, že čo má do 12%, že z toho ani neopúchnem, ani sa nevyhážam, hej, že však to ani na mne nebude vidieť. Tak ja som takto fungovala teraz niekoľko rokov. Až proste, keď som zistila, že ja už vôbec nevladem žiť, nej, lebo proste, letá som prišla domov, už som si dala pohár vína, hneď, ako som otvorila dvere a to bola normálne asi takých 15 minút, flaša fúč katastrofa, keď sa na to tak spätne pozriem. Mala som, kedy to bolo minulý rok v januári som bola s kamarátkami lyžovať a vtedy, keď som vyšla hore, úplne hora, tak bola zrazu, že modrá obloha. Jak som sa na to pozerá úplne proste tak v tom svojom tele vyčerpaná, že dievčia musíš niečo urobiť, lebo inacdochneš. Ja už som vedela vtedy, že proste buď normálne skápem, alebo niečo budem musieť urobiť. Nemala som nič také, že kto by mi pomohol, ja som mala predtým ešte aj psychologičku, aj terapeutku a proste nikomu som nemohla povedať, že ja mám problém s drogami a alkoholom, le som sa brutálne za toho hambila. Tak som si vlastne vtedy v tom januári, keď som si to uvedomila, tak som sa snažila akože sa mňa to nejako obmedzovať, s tým, že dobre, tak som prešla na tie malé plechovky, čo nebolo riešenie, hej, ale aj tak proste som stále dotovadala. A idem už t tomu prvomu kroku, kedy som si to uvedomila. Mala sme jedného klienta, ktorý proste mi neskôr povísali, že ja neskôr mi podala modre knihe, čiže o a zobrala na prvý míeting. Ja som tam došla normálne už do pinálky na psychiatriu medzi pacientov a ja hovorím, ako bolo to pre mňa zaujímavé, chcela som o tom niečo vedieť, ale ako nepriznala som sa ani zás, že ja som tiež alkoholik, hej, však akože ja čo proste snažím v robote byť totálny orkoholik, hej, aby nikto tam nevidel, že som silná a pri tom vo vnútri úplne rozbitá na kašu, alebo nevedela som fungovať. Lenže asi na treťom mitingu mal tam výpoveď, jeden muž, ktorý mal deti a rozprával o tom, ako v podstate ako jeho deti to vnímali, on to mal dokonca aj syna. Vo mne to bol taký zlom, lebo tým, že mám dieťa, tak som si uvedomila ten je pohľad, že aké to je pre takého tenadera, ktorý už sa snaží dospieť ma nejaký vlastne názor, keď vidí svojho rodiča, opitého a prosím bezvádného, a tak som si spomenula vlastne na svoje detvo, že nie je to pekné, lebo môj rodičia môj teď tiež pije a pij. A tie hádky tam boli na denom poriadku, čiže v podstate ja som moju dieťaťu poskytla to decstvo také istáka som mala. A to bol úplný zlom pre mňa, kde naozaj som si povedal, ja sa vlastne nemám za čo hámbiť, lebo hábiť som možno len, kto si to proste neprizná, a kto nebude chcieť tým niečo robiť. Chcel sa sú domov, som vtedy naozaj, že pre mňa bola nikon a preplakala a ja keď som došla domov, tak proste som si povedala, ja už nemám sílu bojovať, proste priznávam si svoju závislosť, ktorú neviem ovládať sama. A to bol prvý krok, ktorý bol pre mňa najdôležnejší po XY rokoch, že naozaj patrím medzi tých ľudí, ktorí sú závislí. Neveriem to vôbec ako zle, lebo keď som videla tých ľudí a počúvala, tak ja som si uvedomila, že ja vo svoj živote vôbec nemám nastavené také hodnoty ako oni. A to som sa snažila byť nejakše prežívať, abstinovať aj bojovať s tým. A vlastne toto uvedomenie, aj ich ako som videla a počúvala, tak ja som si povedala, že aj ja chcem byť tam, kde oni, ja chcem byť tiež taká istá, proste mať tú triezvu hlavu a čistú mysel. Tak som začala chodiť na myetingy. Tým, že v podstate som závisla aj na drogách, aj na liekoch, aj na alkohole, aj na emočnom výpetí, čiže v podstate aj spolu závislá, takže ja môžem kľudne kombinovať asi, čo aj robím, lechodím aj keď mám razý čas medzi a lonky a naozaj ako že jediné, čo mne pomáha, pomohlo v mojej závislosti bolo to, že som sa dostala medzi vás a nemusím sa hámbiť za to, aká som, ale jedine len to, že pracovať na seba. Dneska som volala, zo svoj cerou v kine a bola to taká rozprávka, proste úplne, že náhodou sme vybrali a dobre náhody neexistujú, volal som, že dievčia momov a zlodej času. Tam to bolo o tom, ako nejakí ľudia inhalovali nejaké spreje a kradli tým ľuďom, ktorí si šetrili čas, aby oni mohli prežiť. A ja som si na mňa, že počas toho uvedomila, že prvýkrát vo svoj v živote, ako chodím s sérou, hej, chodím pravidelne do kinaž naozaj som prítomná, v tom kyne sledujem to. A že vlastne, čo mi tie drogy dali do života, vlastne mi zobrali niekoľko rokov života, mne nedali absolútne nič, aj dali mi žialenstvo, seba deštrukciu, seba neúctu a totálne zlyhanie ako človek, matka, manželka acera mojich rodičov, lebo aj moji rodičia si s mňou prežili počas môjho užívania ako peklo a možno chyba, že v živote mi nikdy na to, hlavný môj otec, ktorý bol tak blízkom pri mne, jak som mala cceru, nepovedal, že hallo, niečo sa ste vodie, že to je nenormálne, čo robíže aj keď ja som nafetovanadala takú starú prielbu, že v smetiakú máme bombu a proste úplne halucinácie, že imigranti sú v našej garáži a on to celé som ne o to divadlo hrála. Na konci povedal, že chodci láhnuť, tak steľám unavená, že vôbec niečo nedie, hej. Takže možno aj to bola chyba, že vlastne, alebo dobre ani neviem, ale to sú všetko také spätné len veci, ktoré naozaj spracújem teraz, keď dokážam si priznať to, že mám tu závislosť, z ktorou chcem niečo robiť, ináč by som nikdy si nepriznala chybu, že mám s tým problém. Takže veľa podnetov a ja naozaj ďakujem jedine to, že mala som možnosť a každý deň mám možnosť pracovať na sebe a zisti to, ako sa to dá, a že mám stále ľudí, ktorí ma chápu v môjom okolí. A pre mňa najdôležitejší je, čo určite aj pre každého vzdraví odporúčam. Nehám byť sa to, že máme problém a kľudne vyrozprávať to, čo je taký bol. Neviem, koľko máme času? 5 a pol minúty. 5 a pol minúty? No dobre. Takže ja som ešte tak na začiatku ja Teo vyhovorila, že ja keď mám signály a naozaj tým, že teraz sú na štvrtom kroku a budem pokračovať ďalej, lebo ak som aj povedal, že ten prvý krok je najdôležitejší prác proste základy domu mať pevné, priznať si svoju závislosť. Tak mne sa naozaj veci, jak si robím tie kroky, ukazuje ako keby dopredu. Aj to, že v podstate som sa v decembri rozhodla, ja som začala program robiť už, že v novembri do Aček, prvý môj meeting bol v septembri, takže ono sa to, tým, že som si otvorila mysel a mala som naozaj úprimne ochotu, ako sa to aj hovorí aj v krokoch alebo čítaní. Tak normálne som si dala, že chcem sa pokrstiť a chodím teraz na prípravu na birmovku, aj na prvé sveté príjmanie. A pôsobila som si do života vieru, lebo počúvam aj vás, že naozaj tá vyššie sila, ako aj s ním pracujeme a tá vyššie sila mi každý deň nastaví krásny život, hej, aj také príklady, lebo vždy som bojovala proti všetkému vlastné ego mi nikdy nedovolol, že pusti to, hej, že vila som sa do krvi, ja mám pravdu, proste bude to vždy podľa mňa. A teraz, keď napríklad niečo chcem riešiť, že scérou a ona má nejaký stav, tak ja ostením ticho a ona príde, že dobre mama, tak môžeme to urobiť. A vždy sa tak poďakujem, že ďakujem za kroky, za vyššiu silu, že vlastne dám mi priesor na to, že môžem sa zamysleť aj na tú mojou reakciou a vyrieši za mňa tie procesy, ktoré vlastne ja nemusím dávať do toho energiu a dôjde voči niečo, čo možno aj lepšie, keď to niekedy je, keď to niekedy není hej, čiže neriešim to v živote, že ako to má byť, proste podľa, lebo ten manuál nie je, nie je ani na výchov dieťaťa, nie je ani na šťastný život. Jediné, čo môž sa prižať toho, aby ja som bola v poriadku, le keď ja budem v poriadku, tak bude aj moje okolie. A tým nie ako nezosípe sa moja hlava, aby smýšla do nejakých recidív, lebo ja som s tými recidívami, čo som ma nevedela, že sú to nejaké recidivy, prosím bojovala peramentne, ale v takých časových horizontoch, že to trvalo rok, ja potom, že dobré, tak skúsim. Potom zase prišlo nejaké emočné výpetie a zase som zlyhala, proste to obdobie vždy trvalo vyše roka, aj ten boj, a ľudí som trápila okolo seba, ale hlavne som trápila seba. Takže asi toľko, že vlastne treba si priznať tú chybu a tým padeň aj tá bezmocnosť a neschopnosť sa začne naprávať. Takže ja by som to ukončila a ďakujem, že ste ma teda počúvali. Dúfam, že moja vypoveď by dala niekomu zmysel, lebo mňa áno. Takže díky.