SPEAKER_00 0:01

Začneme si tak, že ja som vlastne chcela túto tému a aj som myslela, že možno si aj to nejak pripravím, ale extra som si to nepripravila, som musím priznať. A ešte teraz mám taký pocit, že mi som bola chorá, ešte stále z časovej na penke, takže mi hlava tak pomalšie funguje a dúfam, že je to z toho, že to není z toho, čo som mala teraz mozgula, že to že nejaký trvalý stav toho alebo niečo. A možno sa toho tak zali, že som taká unavená. Ale teda neviem, všetko väčšina aj poznáte, niektoré možno nepoznáte. Začala by som možno tým. A že ten pocit toho prázna prostě, že asi každý tomu, že nazývame troška inak. Ja som možná tým, že to tak opíšem za seba, že ja to ja tak cítim vnímam. V poslednej dobe naozaj zkršalo, že naozaj za tie roky toho uzdravovania som teda ako že tisíce od rok, za choký mať 8 rokov, ale boli tam rôzne etapy, či už je príjmu potraví, či s nejakými toxickými mužmi alebo nejaké iné vlastne uniky od seba vlastne v tom priebehu. A teda naozaj máme také obdobie, že si myslím, že naozaj nejak extra neunikam. Nerá to je už nejaké seriály je to chorá alebo tak, alebo to neviem. Takže naozaj by to tak ešte viac času sa tam tak výpad zostalo a viac takého priestoru to skúmať, pozorovať, zamýšľať sa nad tým, trápiť sa nad tým. No ale teda, že ja by som to si popísala tak, že momentálne ak to cítim, ako že vždy to tak je, ale čas to cítim tak, že ja keby keď dáme takúto úsku, že ja keby aj dáme tomu, že 80% veci mohlo byť aj v pohode dajme tomu. Že sú OK, čo sa týka že robota. Mám cestru, proste mám záľu, hoby a aj som by sme šťastná, ja sa veľa smiem, veľa zhrandujem. No a potom vlastne, že ako keby zastaných 20%, lenže ako ja mám taký pocit, že od tých 20% ja keby závisel môj život. A že ešte by som to tak pripomenula, a možno, že z toho to nejaké prámení, že na taký šťast, keď proste malé dieťa, možno ja keď som bola malé dieťa, a môže byť, že má hráčky, má program, ja neviem, aj s niejým nemusí byť ani samé, ale proste keď tam není ten rodič alebo toho rodiča sa nejako boí ja nevie teraz, či sa ten več vráti, nevráti alebo čo, tak proste to dieťa ako keby vprdeli, keď som tak povedať, že nevie byť tam tak, ako keby žiť ten život bez toho vedomia, že kvazi je v bezpečí, že ten rodič tam je a sa vráti a bude tam pre ňoho a to je tak povedané, ako doslova. A ja som si konkrétne zažila aj toto, úplne doslovné v detstve, že naozaj, tým, že moja mama tiež má psychiatrický pacient, ale aj alkoholička, ale to za mňa není to najhoršie vzdaľeka, že ona je veľmi zlá a veľmi najhoršia, častokrát zebňovať aj nemusí byť ani opitá. No, ale že v rámci také spojolov s tým alkoholom, tak mám také spomienky na deto, že keď ona zmizala na niekoľko dní a ja ako malé dieťa som to proste. Ja som sa proste o ňu bála, iba to tam bolo, že ja som sa bála, aby bola živá, aby bola v poriadku. To si pamäť tam na to, že som boli tak v kostole, to bolo v priebeží u starke a máme tiež tak to zmizla. A proste ja som bola v kostole, tam som klačala a neviem, čo som sa modlila dieťa, ako som 7 ročné. Prosím, že nech sa mam vráť, nech sa mis ja výchov za chrbkom a nechy tam ako tam proste príde. A ako vie sa to vybaviť a nie veľa veci, že sa vlastne viem tak vybaviť. Niektorí sa mi aj tak v priebehu, čo sa tak zjavujú. Toto si dlho pamä a viem, že to bol strašný pocit. To bol taký strašný strach, že. A vlastne to bolo také, že doslovne. Ale milionkrát určite bolo aj to, že tá mama tam ako keby bola fyzicky. Ale nebola tam emočné, respektíve ak tam aj bola emočne, nejako, tak tam nebolo emočné, tak ako by som to ja potrebovala, že. Ale máme taký veľmi zneužívajúci, ubližujúci človek, veľmi sedný, ktorý naozaj, že. Ona ako keď som bola taký príklad, že on všetko valí na oca, že všetko je ho chyba, že to je taký toxický vzťah, že akože brutálny otec je v tom, aby som povedal ten týraný psychicky. A že proste ona také veci tam hovorila od Malička, že on je teplý, že on je pedofil. A sa proste pýtala, že či mňa otec nezneužíva, alebo tak od malička, keď sme ešte bývali tu na krámároch, čo som mala 7 rokov, tak 4, 5, 6 rokov, a ja si proste památam, že ja sa nepodá, že ja neviem. Lebo ja som nevedela proste aj keby. A preto to spomínam, že viem, že tiež veľká téma u mňa, lebo doteraz sa mi stava posledné mesiace sa mi to deje, že sa mi sníva to, že ma otec vlastne zneužíva ako keby. To sa mi vlastne sníva, ako keby a pri tom to sa nikdy nediało. Ako že otec tiež není úplne. Tak by som to povedal, nie tak nieže ideálník, dal nie sme nechali. On ma veľké návalých nevumal. Chala by bolo všetko podľa ňoho taký fatický kresťan a nám veľa ponižoval a veľa nám nadával a keď sme nebolo po jeho keby, alebo v nejakých otázkach sexuality, intimity, že to tiež ešte prispelo, že naozaj. že asi by si to možno daletým znánením. Nie je to stále ťažko, ako keby tak povedať. A naozaj, čo som dostala ako by doma za to bolo, prostě, že som zratila svoju čistotu, že som pošpiná špináva. Odoca vlastne toho, že to je ten rodič, ktorý mám kvazi. Teraz by som povedala naozaj, že relativne dobrý vzťah. Ale že proste. Dokonca sme vlastne 4 roky žili aj úplne že bez neho, i bez mamou. Te som si štyri roky sa tam dosť podpísali, že to bolo vlastne také najťažšie obdobie, alebo naozaj som tam bola kaznen ja a tá mladšia sestra. A že veľmi ma to ako keby práve toto. To bolo ťažké obdobie. Prostiem, že mi aj hovorili, že ja som sa ako keby snažila neviem, že tú se tu v tom chrániť, alebo že keď proste som došli zo školy a máme bola nadrbaná a tam tancovala alebo niečo, tak ja som bol tože po doozby, po izby. A že pre mňa tam ako keby druhý niekto nebol, že on sa to hovorí, všetko je tu psychologia mám vyštudovanú, aj sa tomu venujem, že pre ten nejaký zdravý vývoj toho dieťaťa je extrémne kľúčové, aby mal jednu bezpečnú dospelú osobu v živote. To stačí, ako že ja som, že nie je to, že tam potom niečo nevznikne, ale to strašne protektívny faktor ochrany. Takže keď je tam taký jeden dospelý, na ktorého sa to dieťa bez polahnuť a nemusíte byť ani nevyhnutné rodičí, môže byť starý rodič alebo takto. Ja som veľmi tvrdý, že ja som to úplne nemala a zada určite tieto 4 roky, čo boli dosť kľúčové, lebo to bolo asi od 8 do 12. No a ja sa však predstavujem, že keď sa takáme, že z tohto prázdno vzniklo, že jednak ako že z tých trám, čo sa udiali, ako že bolestivé, a jednak proste z tých vecí, čo sa aj keby neudiali a mali sa udiať, že proste som tam necítila proste v bezpečná. Ohľadka na objad, keď som potrebovala, že tam to ako keby proste nebolo, že todičia nereagovali na tie moje potreby a ja som teda väčšinou cítila taký ten strach, že naozaj u nás stojí doteraz tak, že keď príjdeme k rodičom domov, tak to je tam také, že chodiť po špičkách okolo mamy. A otec tak prežil celý svoj život vedľaň vlastne a sledovať aj mikrovýrazy a naozaj čo, ako to tak odľakčíme, tak na jednu stranu, ako čo je z toho také, že naozaj si myslím, že taká veľká citlivosť sa vo mne vytvorila na to, taká úskosnosť, že naozaj, že byť také tie mikrozmeny v výrazách, v náladách v ľuďoch a to sa dá z toho aj čerpať niekedy, ale čo je horšie, že v tej emocii, tak tu nevieme niekedy správne vyhodnotiť. Ako keby, že niečo je dobrá možná vec, ale že treba sa s tým naučite spracovať, lebo potom to iba do takých paranoí presne v nejakých vzťahov, že ti sa na ňa neváš, neviem. A také to, že si niečo inak, keď je niekto mierne unavený, že to nie je to nejaká 100% novčená vec, ale zdá sa to aj nejak pozitívne využívať. No, ale teda to prázdno. Ja úplne sama na to nemám ešte ako keby odpoveď, ja nemám to úplne zmarované, dopredu budem hovoriť a ani neviem, že niekedy úplne 100% mať budem. A 100% nie, ale asi lepšie to bude. Myslím, že on to aj sám prežil, že. Ale už teraz ako vnímam, že obrovská časť toho proste bude. A to je presne to, že aby som to teraz tak priblížila, že my sme tie drogy proste brali pre niečo. A teraz zrazu sme už ako keby ešte poznačený aj tým bráním a to všetko, čo bolo predtým zostalo a vlastne teraz ako zostať čistý, že to je strašne ťažké v niečo ma naozaj, teraz v poslednej dobe, keď tak reflektujem, že to, že ja som ako keby čistá, ja na to niekedy aj tak už zabudnem. To môže nie tak je najlepšie, ale je to tak. Ale že to je vlastne brutálny zázrak, že ja som ani nechcela byť čistá. Pre mňa to bola akrana, pre mňa bola spásá, pre mato bolo akože. Oproti tomu, čo som žila predtým a cítila predtým, to bola lepšia alternatíva. A že keby to tak malo byť aj zoť, tak za mňa budeme si dovoleni zvediť asi lepšie, než lepšie brať ďalej. 10 minút majká. Ďakujem. Len to je to, že to není to, čo keby je realitou. A v tomto je naozaj brutálne to inej, že tam človek vlastne príjde a zatiaľ to celý život bol proste, čo som. alebo ja som prišla, proste, tak sme hovorí v jednej ocené o sebe. A že naozaj v tom čase som si ako vôbec neverila. Celý život, som bola nejaká ponižovaná, odstrikovaná, ignorovaná, proste, bola častokrát aj nemilovaná. No a vlastne to mené, ako keby zrazí ľudia, čo naozaj ako keby ako nie to vždy dokonalé, ale naozaj sa pátám, že zrazu tam boli ľudia, ktorí sa zaujímali o mňa, chceli so mnou straviť ten čas. Že som mala s kým byť, mala som sa s tým zasmiť. Ako boli niekedy nejaké. To nebudem hovoriť, že stalo sa mi, aj keď som bola kratší číslo, tam je poslievali niektorí členovia a takéto veci. To sa ako že dialo, ale v celkom radu naozaj som bola taká prijatá a naozaj ten záujem a mohla som byť sama s sebou. A tí ľudia sa mňa zaujímali proste a naozaj vôbec neodudzovali, až to je strašne, strašne kľúčové pre mňa, že on sa to hovorí, že človek môže milovať, alebo že najprv sa musí milovať sám. Ale ja tomu ako keby. Myslen, lebo ja neverím ako keby tomu, že človek teraz, keby bol sám zatvorený, alebo by bol teda v takom prostredí, ako som ja vyrástala a vzom. Takže by proste sám teraz došil v nejakej seba láske, že to je podľa mňa veľmi ťažko, ale že v tom je práve ten priestor, kde človek zažíva, som zaživila tie korektívne skúsenosti, zažival sa tam prvý úspech a človek na to aj tak zabudne. Sprať tam keď som vedla prvýkrát štrodkový miting, proste ja mám úplne vychádza, ako mi to ide. A ja som bolne časti drve, že proste to aké samotné. A to sú také veci, ktoré sa potom ako keby zbierali na to, že potom došli nejaké veci na vysokej škole, nejaké úspechy, a že proste mne teraz v robete mňa poznajú tak, že čo je moja veľmi slová stránka je ako rozprávať, prezentovať, hovoriť, čo ja som na základnej škole nedokázala odpovedať pred tabulov, lebo ja som sa tak strašne hámbila, že som to nenávidela, že vlastne to je. A že to všetko začalo v tom ené. že tam bola tá služba, keď som bola v báse, v zariadení spakerka za vedúca toho mitingu a že tam sa to začalo stavať. Až potom na tomto, že tieto prvé veci sa to potom dokázalo prekladátorka. Sa to dokázalo potom stavať aj na tej vysokej škole a postupne sa to ja akyby meniť. A to je jedna nejaká zručnosť, že hovoriť pred ľudmi, ale tak, že vo všetkom to je strašne dôležité, že ja som z celkom chvý malých úspechov alebo aj veľkých v tom venej prostě zažila a naozaj som z toho dokázala ísť iba z krzto prostredie, že bolo také, že som vedela, že ja keby to nemuseli byť dokonalá, že môžeme si dovodiť, ako keby aj zlihať, alebo to neverovať perfektne, a že aj to v poriadku, že to bolo pre mutálne liečiv, že som do toho vôbec išla. No a takže za mne toto je brutálne fungujúce no a potom ďalej. V čo mi je to inej ako keby skvela, čo sa týka toho programu, tak naozaj tam človek ide dohĺpaj, a keď počujem nieko, že mi hovorí, že bojí sa čtvrtého kroku, alebo som tak štvrti kroky ťažké. Ja neverájem, že je láki alebo niečo, ale za mňa je to zdôležitejší, aj najviac osložených a potom na to nadvezujú samozrejme peska šeska, že ja to beriem ako jeden baliček. Lebo tam proste doslova do písmena, ja som uvidela, ja som uvidela to, že napríklad mňa šikanovali na škole a ja som to uvidela to, že ja som proste, čo som robila, a to nebolo len v tej škole, to bolo doma, to bolo inde, aj na začiatku, že m ľudia robili zle a ja som sa im vtierala. No naozaj takto bolo, ja som sa nechela tým viac baviť, že tým viac vyrobili zle, tým viac som sa pokladala, ponižovala a oni mi potom hajáči, čo robili len viac zle. A nebedalo sa vôbec brániť, že v trokoch som to vlastne uvidela, že mňa sa to toľkokrát opakovalo a že som sa vlastne bavila s ľuďmi, o ktorých som si prepač, ale teraz neoprala ani bicidel, že vôbec nie sú mi nejak hodnotovo blízk, nepači sa mi, ako sa správajú ostatným ľudia. Vôbec inak neviedad, už vôbec ich teraz nevnímam ako lepší, ako som ja, alebo nejak tak. Ale bol to proces. Najpríklad som to takto napísal, uvidela som tam, som bola, že hodno to nemá nič spoločné, pretože som tučná, pretože to robili. Ale postupne len vyšaduje stovenčá a ja som aj taká, že. Ale ja neviem, či sa motivujúce, ale že keď niekto taký, že nie je zlé, ja sa cítim dobre, no tak asi áno. A tak bude, že? Áno, aj nie je zle, ja sa ne cítim dobre. Na aj teraz ako sa mi bola teraz tlakvý, teraz mozgutá choroba. Tak posledné. Teraz dneska špeciálne drbe, to musím povedať. Už na tú podstavu mi to sa z veľmi ide, že proste s tým priberaním a že aj keď toto nie taký ten pocit toho nezmyslu alebo prázdna presne, o ktorého som ako keby chcela hovoriť, že a tej bolesti a tých úzkostí. A že to je ako keby v poriadku, že to je v poriadku sa tak cítiť, že nejde teraz o to jasne, že treba hľadať nástroje, treba, ja neviem, mitenky presne vdačnosti, ja neviem niekomu je meditácia nekomu tu aj teraz a že to je všetko super ako keby, čo nám pomôžu nejako ľahšie zvládnúť, trošku toho odísť, nadýchnúť, ale že samotný základ toho, že preži si tie emócie, že to je nevyhnutné ako keby. Ale tiež si to človek, samozrejme, že musí ako dávkovať, že teraz nemôže byť mesiac ponoraný úplne v tom, že to by sme sa asi nafetovali. Preto je tam super, že sú tam tie mitingy a takto. A naozaj ja to niekedy poviem, že aj teraz, že taký strašný vlší pocit, že ja som ako keby vždy chcela, že chcela som byť krásna, neviem, chudá, hento, tamto. A naozaj som mala také momenty, predeľadno sa mi to stalo po mittku, že niektor nevrávil, že fantasticky vyzerám, že som tot schudlá a neviem čo. A nejbašlo hlavou, že kurva aj to môžem jebať, že ja sa cím prázdna ja necítim tú lásku ako keby. A že naozaj, že iba že ja som si niečo iné odžívala, prežívala, iná trápilo proste a že som cítila takúto prázdnotu, vlastne toho, že všetky tieto veci ako tá krása a stále je tak z toho drbe, to nevravím, že ne, ale krása a proste všetko je také, že to je peniaze, ja neviem, úspech. Jne, že sú to také drobné časti, ale medy som sa na tom postaviť, že to sú tam také chábe pokusenia, že mala závislosti, nechcé tu zaplatať. Zase z nejakú zonku tu, tie emócie, ale nikdy to tak, pokiaľ to je v celu choré, tak nikdy to, že nezafunguje. Ja mám také pocit, že. Ja už tak to poviem, sa to je najlepšie vysvetlené. Teraz van dozadu, tak ja tu sa sestou bývam. A mňa tá to často dáva také chutiť do takho flirtovania s mužmi do tejto oblasti, že tam mi to vyskakuje. Aprí som si tu tak, že kurva, že mňa rozdrapi, že proste mám plné chute, že proste možela alebo čo ja som niečo roztráhnúť proste, že to rozdrapiť, že keď abšťá strok, alebo ja to povedať, že mi je tak ťažko vie byť proste, alebo na druhú stam do toho, že také chute, alebo si viem priť tak pribratá, alebo tak si viem priť, že budem chora somala úzko, že som bola chorá, ale jeden deň ja som tak otrpela v takej úzkosti a že proste fakt, že aby som trhala veci, alebo škrabala v nejakej vani, alebo čo na psychiatrii, na ktorej som tam niekoľkokrát bola právom. A že vlastne niekedy fakt, že to je za to cestra povedať, a proste zásmenia sa na tom, že ako keby, že čo si dáva, že faktí, že to už naozaj, že to už čo to má byť, že ja nevravím, že toto není zaraz nejaký turbónny, ale tiež som takéto priate, že proste si možno tak srdu z toho urobiť a teraz je to fakt ťažké, fakt ťažké, že ja to viem, ale... Ďakujem. Ale že žiť ten život ako keby ďalej, to je tiež veľmi dôležité. Viem, že nie každý deň je nedela. Proste ja som mala také dni a aj za posledné dva roky, podľa mňa, že bolo niekde jeden dva dní, keď napríklad do práce neprišla, potom je bolo veľmi zlé psychicky. Ale teda väčšinu tých dní sa snažím nejako žiť ten život, byť s tými ľuďmi, na tých z toho, čo naozaj záleží, nie je len také hyhy, haha, iskričky, flirtičky, neviem čo, ale že naozaj so sestrou, budú si tie vzťahy priateľstva vené až to sú tie veci, kde ja naozaj a tie hobby, ja mám rada kvízy, mám rád ten tajský box, mám na spoločenské hry, pohyb celkové je taký. Teraz celkom ajada čítam niektoré veci a že vlastne vidy to, ale ako keby aby to nemuselo stále len proste utekať keby pred sebou. Miestami aj mi takto, je mi takto, je to už aj troška smiešne, že ho hovorím už 8 rokov to isté a že je to vlastne ako keby v poriadku. Ďakujem, že ste počúvali.