Ánote, tak som Silvia som závislá. V prvom rade sa veľmi chcem podakovať za túto príležitosť. Že ma Jamka oslovila. Moc nechodím na online meetingy, tak chodím väčšinou na živé, takže si to veľmi vážne ďakujem za to. No ja si nemyslím, že by som bol nejaký dobrý speaker, nejaký dobrý rečník, ale neviem, budem sa snažiť byť autentická, budem sa snažiť povedať úplne úprimne, ako keby moju skúsenosť odporúčania a skúsim to nejak tak povedať, že ako som to mala na začiatku ja s tými odporúčaniami, ako som sa v tom cítila, ako som to robil a či som to vôbec robila a potom ako to mám vlastne teraz. Takže ďakujem, že počúvate. No ja vlastne netrvalo 17 rokov, kým som našla vlastne slovno. Stále som nejak vládala, stále som obvňovala, že teraz som neprestala užívať, lebo mama urobila toto alebo ma zavreli a potom ma pustili a nemala som kameti. 17 ročné výhovorky, že prečo by som vlastne fakt chcela predstavila, že mi to jednoducho nene umožňo. Čiže ja keď som vlastne v tej poslednej báse ako keby našila NE bola som na súdnej liečbe, našla som NE a počala som tam tých ľudí to si luanáde vtedy, tak vlastne prvýkrát, prvýkrát v mojom živote mi došlo, že ty kokosilia si naozaj problém, že ty si nevieš prestať. A dnes mi je to vtipne, lebo som bola prostitutka, ktorá spavala ako keby vonku vonku, jednoducho a mysl som si, že viem prestať. Ale čo tým vlastne chcem povedať, že ja som ešte nejaký rokosedela a vlastne potom v jednom meetingu E a stále som rozmšela, že ako sa čísta. Bo mi to tak tela nejakodalo. Jeden meeting vo mne spustil nejaký proces, ktorý sa už ako keby nevedel zastať a mám pocit, dnes už viem povedať ďaka, že vlastne celý môj život smeroval do toho bodu, keď som spoznala ten program. Čo chcem povedať, je, že keď som teda prišla domov, tak to som našla. Čiže pre mňa vlastne nebolo ani ako keby ťažké následovať odporúčania zprvu. Bol veľký entuziasmus, nemala som vytvorený vlastný život, ja som nemala kamarátov, ja som nemala vlastne nikoho okremie dieťaťa, o ktorom som sa vlastne nestarala. Čiže pre mňa bolo, ja som každý deň čakala, že keď už bude ten míg a neviem, čo je prato. To išlo ľahko, áno. To bolo úplne lako tráviť s ľudmi, takže to bolo ako keby z prvov, že meeting je jasné, že to bolo ako v stred v smíru zrazu, miesto drogá. Začna si tohoto som spomínala takto meetingy. To vlastne nebo ako keby problém. A si aj ti odporúčania, ktoré sa vlastne odporúčajú dneska sa snažíme rozprávať aj teda meetingy, služba, sponzor, písanie krokov a všetky tieto veci teda mi boli prirodzené. Ale ten entuziasmus samozrejme netrval dlho, pretože moja choroba je chorobania a keď už som sa otriasla jak taky hud alebo pest, až už mi bolo trošku lepšie, tak s rummy začali vážiť meetingy. Už ma to obťažovalo, už som mala pocit, že si obla však si celý dom pracovala. Nemala si 5 minút na seba, že k není lepšie, ja neviem prečítať knihu, pozrieť si film, že prečo by si musela byť stále ako keby na tých meetingoch a dnes nemusím písať kroky. Preboť ja sa tomu nemusím venovať stále. A ako keby bola to cesta, tak nelutujem a vôbec dneska nic z tej cesty, hoci som za tých 6 rokov, čo som vene, mala, ako keby recidivy dve jednoduché a jednu takú fánčeni poloročnú a neltujem ani jedno odpojenie, pretože to ma naučilo od dneska, že už viem vidieť, kedy sa odpam. Začal som s mitingami, tak budem s mitingami. Napríklad tých 90 za 90 by nemusela vyraviť nikto hej po tej recidíve napríklad. To som ako keby sama potrebovala sa znovu nejak záchrániť alebo niečo. Ale vlastne dneska mám mitingy tak nastavené, že nemám doísaný program, začínam pracovať, snažím sa pracovať na druhom programe, ale vlastne naše mám nastavené tak aj s vďnosťami, aj s inventúrou desiatho kroku. Že to musím proste spraviť vďnosti aj inventúru denne a mitingy mám teraz tak nastavené, že dvakrát do týždňa. Lebo napríklad ja to už dneska berím tak, že aj keď vám oznám ja, pojď najbože, keď človek oznámia, že máte rakovinu, tak nepoviem ani in tam, keď povedia, že trpím vážnou chorobou, čo choroba závislosti určite je, tak nepoviem, že viete, či dám si jednu chemoterapíu a potom príde zase zase niekedy. Čiže to je vlastne pre mňa ako keby to isté, že dodržiavam dneska ako keby tie mitingy, či som unavená, či sa cítim dobre, či sa izolujem, či mám úzkosti, či som v nejakej posadnutosti svojej a nechcem ich izolujem sa, dodržiavam tie dva mitingy, pretože pre mňa, z vlastnej skúsenosti je to už ako keby taká pomala cesta, pomalý listok, ako keby nas späť recidivé. Lebo ja každý deň by som vedela povedať 10 vecí, prečo dnes nájdem. Poviem to v pondel, pôjem to útorok stredu. Takže nie. 2 mít iny ako keby musím mať. Čo sa týka z môjho pohľadu poviem kroky. Lebo niekedy, keď som vlastne robila ten program, tak mala som ako keby pocit, že lepšie mi to nechcem, aby teda tak nejak doboznelo, ale že čím viac som sa dostávala k sebe do toho jádra, seba, naozaj seba, tak som veľmi trpela, ako keby že ja dnes viem, že ten štvrtý krok, že tam muselo niečo umreť, aby sa mohlo rodiť ako keby niečo nové, ale že mňa tie kroky tak strašne boleli. Že ja to fakt hovorím na mitinko, že ja som v tých krokoch v tom písaní nahala kro, že to tak strašne bollo, že mne niekdy bolo lepšie, ako keby v užívanie. Neviem, či je ako keby má hlavne pre toho to, čo rozprávam. Ale z druhej strany, kroky sú ako pre mňa. že ja som nikdy nevedela vlastne žít život. Nikdy. Ja som ja fakt do dnešného dňa to moc neovádám, ale že ja som potrebovala, že preto som to je strašné na počuti, že ja som vlastná, keď som volala vla. Lebo oni mi tam povedali, kedy sa zobudím, kedy pôjdem spať, kedy sa umiem, kedy idem hesť, kedy si môžem zapaliť a že ja som toto potrebovala a ja proste nevedela somžiť života, že vlastne tammi to rozprávať ja som potrebovala proste návod na život a mne vlastne tie kroky, tých 12 krokov mi dalo návod na život. To je to je taký myšum všetkého, že návod na to, ako sa spoznávať. Návod na to, ako sa meniť, vlastne mám každý deň 100 príležitosti stať sa človekom, ktorý chcem. Dnes je tu tak ja si myslím, že to tak bude celý život, že posuniem sa o dva kroky a zase urobím jeden krok naspäť. Ale ja mám tie kroky a vlastne to pre mňa ako keby návod na život. A viem veľa krát, že si pána tam zo 4.5, 6.7. a takto v tých vyšších krokov už potom bol tak, že som si strašne veľa uvedomila, že ja som veľa rozprávala s členami, robila som prvý oprom. A bolo to, že veľa sme komunikovali, už som veľa ako keby vedela. Nikdy to nebolo také, ako keď som si sadla a išla som to napísať. Niekedy tak bolo, že ja to musím spísať niečo, čo už vlastne viem. Ale keď chytila som perom a odpovedala som na tú otázku, to je môžem to odkomunikovať na 20 hodín s kýmkoľvek. To nemá takú hodnotu, ako keď ja to napíšem na ten papier, lebo vlastne zrazu chytím to pero a píšem a píšem a píšem, že tak toto je to vážne, že takáto si toto robíš, že nič na svete nenahradí to pero a ten môj zoči, že tu ani. Rada by som to vyjadril a nedokážem to vyjadriť, čiže tie kroky sú. Keď niekto povie vlastne, že aj kto má rakovinu alebo takúto vážnu chorobu, ale akú kolegý v chorobu, že oni mali rozpoň na to lie, ale my ho máme tiež aj nahud dalne v podbe toho programu, to sú tie kroky, tie meetingy a teraz poviem o službe a trošku sa aj zámím za to, čo poviem, ale chcem byť úplne úprimná, že tým, že ja som bola vlastne zvyknutá z živak zviera. Vlastne som aj po tých basách bola, aj v tvrdých drogach, aj prostě vošy, čo každý to máme za sebou. Tak ja som ľudí veľmi dlho ešte v programe, ešte dlho dlhové ľudí brala ako ne lodi, ale ako nástroje na to, čo ja chcem dosiahnuť. A že vlastne tak toto vyzeralo aj s mojou službou, či nevyzeralo. Áno, ja som ostala čistá a som pocit, že teraz sa celý se dosedala a si ova ostala čistá. A tu lásku, tu úprinosť, to všetko, čo mi ten program dal, som dlhé dva roky, polem roky. Abo to tak dlhé roky ako keby nevracela na speciál som len brala, brala, brala. A vlastne som nezmenila a nedokázala zmeniť tohoto správne, ktoré somala v užívaní a v detstve a čo som nabrala po svojej ceste. Nevedela som to zmenila ešte som s tým ako keby bolo v poriadku. Ale až samozrejme, tie kroky, to písanie, to všetko, my vlastne začali otvárať oči, ale cesta bola, nelutujem tú cestu, lebo bola to moja cesta na to, aby som sa ja stala tým človekom, ktorý dnes chcem byť, alebo aby som sa vedela priblížovať byť tomu, komu chcem. Kto chce to vyskoniť. Čo chcem povedať, že teda bola som veľmi povrchná, že len som brala, len som brala od ľudí tú lásku, tu nádej, to všetko nenávalo to náspäť, ale ja som toho času ani nebola nejá ako keby toho schopná. Ja som sa nastarala aj, keď už som čistán o svoje dieťa, že som nevedela dajne nemutú lásku, že bolo to ťažké. Čiže ja sa ako keby nevvím, bola tu má cesta, že ja som vlastne bola potom taká, že ja nebudem robiť kávičárku, že to je taká trapná služba, ja budem ani robiť takúto službu a takúto službu. A nákon som narobila ani takúto, ani onakú. A bol som s tým aj hovorím, že v pohode. Ale čo som povedať, že dnes sa mi to zmenilo ako keby tak, že neviem, či to nevyzdne hľúko, ale fakt to poviem úprime, že ja dnes službu napríklad robím hlavne zobeckých dôvodov, keby. Za mňa je to v poriadku. Dúfam, že neodsudíte. Ale napríklad, aby som to skúsim to nejak tak vysvetliť, že keď tento míting, ktorý ja tu teraz rozprávam a niekto si z neho niečo odnesie, je krásne, je to brutálne, poďakujem sa večer za to bohu, ale ja som tu hlavne pre seba túto službu robím. Aby som sa nenafetovala, alebo som závislá. To, že som nejakas čistá, že som prešla kroky, nedávam i nejaké razitko na to, že áno, ja ostane v poriadku. Čiže ako keby ja robím službu, akokoľvek službu mám teraz mám viacer služieb a že ja tú službu robím áno, pre ľudí. Ale robím v prvom rade pre seba. A takto to ja, takto plánno áno, takto to prosím, je to, ja si myslím, že keď robím niečo pre druhých ľudí, nie je to akákoľvek služba v NVNAčku a môj motív za tým je ako keby se vetky, že aby som ja ostala čistá tak a zároveň keď pomôžím ľuďom, tak nejde o nič ne. Neobbližujemu, že aký je zámer alebo motív za tým. Samozrejme, že služba sa stala dôležitou súčasťou môjho života. Ja aj strašne nažalobívam jednu členku, ktorá robí toľko služby, že to by som proste nedala. A že aj teraz som na tých bizniskoch tá žektorí ľudia tak strašne veľa robia pre to Nko, že držia to ako keby pokopá. že je to akože brutálne, ale ja sa držím tam, na čo mám. A to chcem povedať, je, že veľaba pomohla aj, čo sa týka se bezstrednosti. Naučila ma, keď som vlastne ja viem byť milá, ja viem byť úsmiatá, ja sa sami krásne porozprávíme na pozdravím cudzil človek, ja sa na ňu úsmejem, ale ja musím byť vyrovná v poľadku. Ale ja by som chcela byť takým človekom, ktorý vlastne vie sa úsiať na druhých ľudí, aj keď ja sa cítim nahno. Lebýmto človekom som sa rozhodla, že by som chcela v tom štvrtom kroku byť, že bližšie k Bohu. A tá služba má inak aj spájať s Bohom. Čiže mňa vlastne služba naozaj pomohla v tej seba strednosti. V mojich posadnutostiach, ktoré som mala, že má to ako keby odklonilo od seba, zamerala som sa na druhých ľudí. A potom ten úžasný pocit, keď si vlastne môžem byť zamilovaná, môžem mať šťastný deň, môžem mať nešťastný deň, môžem byť zradená, môžem mať fraj podvět. Može sať ako keby čokoľvek, ale vlastne na konci toho dňa pre mňa záleží na tom, že keď si na toto postil večer láhnem a poviem si, že si u vie dneska kurva dobrá práca, že ste si fakt nieko pomohla. Toto sú tie veci, prečo sa ako keby oplatí aj v ťažkých nohých vzdialej. A vidím nováčka na mitinu a ostanem s dievčatom ako keby po mitinku a idem na ten myt, že chce sa mi somíza. Ja mám taký ťažký život a ježi na neta trpiať alka svetla. A potom sa rozprávam s novačkou, ktorá vlastne nevedie sever. A nevie, že ma problém, že ma chorobu závislosti a pozrie na ňu že úplne trouska a poviem si, že pani bože, že ja sa na niečo sťažuje, že? A potom sa tam s númeram ďalši hodinu a vlastne idem domov. Nie že sklaman, ale neviem na to najýný výraz, ako keby hodí na to späť do reality, že vôbec ne som ja najväčšia trpiteľka na svete, že ja dnes žijem luxusne problémy. Toto som si aj predpokne nedokázala predstaviť, že ani bože by som bola čistá, že ma to potom náš do takej večej vťačnosti a naozaj, ma tá služba veľmi spája, ako keby s bohom, veľmi ná. Musím povedať, že to sponzorstvo, neviem, či tu tam bola i má téma alebo ešte nie. Ale aj to sponzorstvo, ja si myslím, že tak ako prvý, druhý tretí krok, tieto tri kroky sú spojené a tie musím robiť do konca života. To som zistila po recedivu ja som si, že to napíše na koniec. Ale nie, že vlastne tie tri kroky musím robiť až do konca života. Potom si ja myslím, že tie ďalšie kroky, že proste sú tiež tak pospájané, že sú taký padá nadovek, že to má nejaký súvis spolu, ten 4, 5, 6, potom a tak ďalej a že neviem, čo som sa povedať. A že je to sponzorstvo, že proste podľa mňa všetky tieto veci, ktoré sa odporúčajú, jak je tá služba, sponzorstvo, mitingy služba, že to je tiež ako keby to sú také dvojčky, lebo napríklad mne ja som mala 31 rokov a viem to presne, lebo vtedy som došla z tej poslednej basy, keď som mala prvú sponzorku. A síce dneska máme veľmi zhľak vzťahy, že sa ani nepozdravíme, keď ideme na mynik, čo je smutné, ale musím povedať, že oná ja si vždy budem pamätať, pretože ona bola prvý človek v mojich 31 rokoch, kedy ja som sa učila priň záchodu dôverovať človeku. Že to si nevete predstaviť tie bomby, že ten toho. Prostože mne niekto celý život niečo povedala mňa v hlave, že čo z toho mám, čo z toho má ona, prečo k mm? Prečo? A tie kalkulácie, tie strašné výpočty a že ja som sa naozaj v 31 rokov učila dôverovať druhým ľuďom. A toto mi dal tiež program a vlastne to aj vzťah toho sponzora a sponzi. Tri minúty. Áno ďakujem, krásne vidím. Je to krásne, je to krásne, viete, čo je krásne, že viem zavolať tomu sponzorovi alebo sponzorke, koho mám, to je jedno, a že ja sa nemusím pretvárovať. Že ja sa môžem zrúčiť psychicky, ja sa mu môžem čo kolekť, že ja nemusím mať tú masku a viem, že tu ľudia ma neodsudia, že povedte mi má nikto na svete takéto miesto. Však za mňa je toto čo som ja hľadala celý svoj život. Miesto, kde by som patrila a kde by som tú masku nemusela mať, lebo všade ju máme. Tak ja ju mám t tom šade. Idem do obchodu na tak tam inú, tam sa inak rozprávam, potom som v robote, tam mám zase inú masku, tam musím byť taká, tam musí byť taká, potom idem s malých do školy, tam musí byť slušná matka. Vade nosím tie masky a ja som túžila mať miesto, kde ju nemusím mať a ja som tu našla. Tento míting, to sú služby, tam ju tiež nemusí mať. Celý tento balík, ktorý nám je odporúčaný, ja som vďšná, že ho môžem robiť, lebo naozaj veľmi málo ľudí, ktorí trpia našou smrteľnou chorobou, majú túto príležitosť. Naozaj veľmi málo ľudí, ktoré ešte ani nenašli cestu a niektorí možno ani nikdy nenajdu, tak prečo by som ja nerobila službu? Prečo by som nechodila na mytiny a tak mne ten liek na moju chorobu je podávaný. Len ňom musím uživať 24 hodín a každých 24 hodín znamená. Ja ten liek ráda budem mať. Každých 24 hodín mi to plánov umožní. A keď musím vlastne robiť len týchto za pár vecí na to, aby mi to fungovalo, aby som tým ešte pomohla druhým ľuďom. Tak mám život požihnamý som. Tak to by som to asi uzavral. Ďakujem, že ste na počovali.