SPEAKER_00 0:02

A tu teda závislí. Zlož som nebol spaker asi viac možná aj pol roka. Vybral som si tému cestu k sebe, pretože to je niečo vlastne, čo dlhodobo riešim vo svojom uzdraví, čím sa zaoberám a to je vlastne ako keby moja podstata. Mne som sňal kamoš marek, že ja prosne na tých speakerských mitingoch je stále ja keby o tom zdelomej. Ale ja som si to vybral preto, pretože v podstate ja celý svoj život nejako už aj v detstve a potom aj v tej závislosti, že celý svoj život odmala, že som zvyknutí sa, som bol zvyknutý sa vlastne uzavrieť. V podstate, že ja ako malé dieťa, som strátil svoju identitu. Začal som sa uzatvárať, začal som sa veľmi báť a preval som dôverovať. Pre mňa, pre mňa vlastne ten pocit tej samoty a vlastne toho strachu a tej bolesti, ktorý spôsoboval otec a vlastne aj okolie. Takže veľmi keby ubližoval, ja som si to vlastne neuvedomil. Vlastne jedne, keď som mal tých 9 alebo koľko som bol znásilnený, keď som bol malý chlapec, taký ako takkomba býval dosť, aj akože manipuloval dosť ako tiež taký narcis a ja som bol ako keby zvyknutý na veľmi vyhrrotené emócie, že už odmala, mňa som sa nejakým spôsobom som chytal aj jeho vzorce a jednak, že vlastne moje vnútro zostalo zaseknuté v tom veku. Neskôr, keď prišli drogy. V podstate ja keď som si uvedomil, že tú kontrolu, čo mám doma, vlastne nemôž mať do nekonečná. A spoznal som drogy, tak to bolo to bolo jedno veľké šiáľenstvo, že ja som išiel ako nariadená stela. Ja som od 12 rokov proste hneď závisl na drogách, proste tabletky, tvrdé drogy, alkohol, všetko možné dokopy a ja som sa, ja som sa v behom 5, no skoro 6 rokov ja som sa zdevastoval do človeka, ktorý vlastne bol úplne prázdny. Ja som mal strašne veľa toxických psychoz, ja som ako keby zažil strašne veľa zlých vecí. A stále vlastne môj najväčší problém bol to, že mne sa opakoval celý môj život, že na škole aj prostom v živote sa stále opakovali tie isté veci a ja som nikdy nevedel vlastne, že prečo, že. Ja som vedel, že čo robím zle, ale ja som tomu nechápal. Ja som si nadôveroval, ja som sa nenávidel, ja som vlastne ani neexistoval. Mňa keď sa niekto pýtal, že čo chcem robiť, alebo čím chcem byť, alebo že či si ako keby nevážát, alebo prečo som ani zodpovedný, som to, ja som ako keby reagoval s tým zraným dieťaťom, že som bol agresívny alebo arogantný. Ale v skutočnosti ja som vlastne ani nevedel odpovedať, pretože ja som neexistoval. Moje vnútro keby bolo veľmi zahotené a ja som veľmi ďaleko od seba odišiel. Keď už tá závislos ako keby bola najhoršia, že vlastne od som chcel, ako keby zobral na mňa kladivo a proste chcel ma ako dobyť s tým kladivom a sme sa pobili. A proste to bolo ako keby vtedy už začínalo sa ako keby lámať chleba, že. Vlastne to už som vedel, že tým ďalej to somno horšie, keď už som nevedel, ako keby skladať vety, keď už som mal vzťahy, triasol som sa, zaníbaná hygiená. Proste stávalo sa zo mňa niečo, čo som nenávidel, čo som odcudzovala, a ja som cítil, ako keby jednak, že hlúpnem, a druhá, že ja zomeram vlastne vnútorne, že ja som potreboval ako keby pomôcť, ale ja som nevedel, že ako mám k tomu pristupovať. A vlastne pre mňa najväčší dar bolo to, že moja mama ako keby to so mnou, že nikdy nevzdala, a ja keď som sa vypýtal na liečenie, tak má sudne dali ako keby do resocuhe a tam som si aj ako odkrúfil 13 mesiacov a potom som vyšla na slobodu. A ja som nechápal, že čo ste, prečo ja proste zažívam také tlaky, prečo mám toľké úzkosti, že ja som vyčerpaný, mám prehnané reakcie, tie emocie sú úplne vykyvané a nerozumol som tomu, že prečo sa to nlepší, že som strašne mal takú túžbu to pochopiť. Jedna z mojich povahových čert toho môjho zraneného dieťaťa, bola presný opak toho, čo som robil ako keby pod vplyvom alebo ako sa k mne ľudia správali, ja som bol prehnranne milý. Veľom bol ako keby láskavý, milý, zaujímal som sa o ľudí, ale to bolo všetko falošné. Ja som si to neuvedomal, že to vlastne nejde zo mňa, že to je vlastne faloš, hej, že ja som ako keby som si myslel, že sa vyhnem problémom a že budem ako keby viac prijmaný, pretože ďalšia moja povahová čerta bola taká tá závislacká stránka toho, že keďže ja nemám identitu a ja som si ako keby odvetoval, to svoje ja a hľadám sa, tak moju hodnotu naplňali druhí ľudia a ich pohľad na mňa. A pre mňa to bolo veľmi dôležité mať nejakú tú validáciu okolia, pretože ja som bol veľmi stránený a stále som ako hľadal, že takéto priati. Ja som ho nie len, že hľadal, ja som ho, ja som ho normálne vnútorne vyžadoval, hejže. A toto sú také návody k tomu, ako trpieť. Ako proste cez deň, celý deň trpieť, proste stále, ako keby mať v sebe to nenasitné, to malé dieťa, že proste drogi som nejako pochopil, že nedokáž brať, ale ja som chápal, že prečo mám ako mať chuť k tomu životu a tak. Časom som začal pocíťovať nejaké vykyvy nálad, začal som pocíťovať príliš veľkú uzavretosť, melancholiu a v podstate takú apati a uzdravovanie a ja som si stále hovoril, že proste niečo vo mne, že ja sa neuzdravujem, že naozaj niečo vo mne musí byť čo keby odporú programu alebo taka. A zrecidioval som. A po tej recidive, keď som si chcel stiahnuť na život a nejako vlastne to prešlo, tak som si uvedomil vlastne, že jednak že chcem žiť, že síce neviem prečo ale niečo vnútorne, ako keby som si to priznal. A ďalšia vec bola, že sa odštartovala nejaká nová fáza toho, že mne sa odlúpla nejaká obrovská škrupina od môjho ja. Lebo doteraz všetko, čo som robil, nehovorím, že som to robil zle, alebo že by mi to nepomohlo z tých 6 rokov, čo som bol triezvy, ale ja som sa nikdy k sebe nepriblížil tak, ako som sa priblížil k sebe teraz. Ja som si uvedom, vlastne moja podstata tej lásky, toho priatia a vlastne tej dôvery a všetkých tých mojich aj diagnoz, tej hraničnej poruchy, tej depresie, aj tej proste apatia, tých úzkostí a tej recití, že vlastne to všetko preto, lebo som reagoval na to vnútorné dieťa. Ja som ja som v podstate žil týmom, ale ja som si ho nikdy nevedel užívať ako ostatní ľudia. Ja som ja som tužil potom byť nejakým spôsobom slobodný, vedieť sa tešiť z tých vecí, ako že naozaj, že uprimne, že sa tešiť veci a nejako brať prirodzene z ľahkosťou ten život. Pre mňa je veľmi ťažké brať prirodzene život a prirodzene prežívať emocie a prirodzene žiť. Hej. Pre mňa je viac menej prirodzené to sa uzavrieť, báca, reagovať na tie veci. V podstate ono sa udalo to, že ja som vlastne kapituloval, spravil som prvý krok. Uvedomil som si, že vlastne ja keď reagujem na to svoje zranené dieťa, mne je vo výsledku ešte horšie a vtedy nejako sa začalo vo mne lámať to, že ja už nechcem vlastne žiť v tomto utrpení, ktoré si spôsobujem sám a som naučený vlastne v tom nejako fungovať, zadrvávať. A ja už konečne chcem z toho vystúpiť, že lebo buď spácham tú sebevraždu, alebo sa znova nafetujem, alebo proste fakt. V podstate ja som hovoril to, že vlastne ja som vždycky chcel nejako cítiť tu prírodzená, zažiť ten život nejako, bez všetkých tých hnev, ten nenávistí. A jedna z vecí, pre ktorého ja mám stále úzkosti, sú je to, že ja vlastne nedokážem pustiť svojím spôsobom minulosť, že nehovorím, že si chcem ako keby udržať alebo že vlastne. Stále som hlavou v tej minulosti, ale viem to podľa toho, pretože ja nedokážem len tak prežívať smútok, že nedokážem sa vyplakať, aby som sa uvolnila, to je jedna z vecí, ktorá ako keby naznačuje tomu, že ja fakt nedokážem pustiť tú minulosť, lebo sú tam ešte asi veci, ktoré potrebujem chestne prejsť a nejako dovolit tomu trnému dieťaťu, aby vyrástlo. A moje problémy s dôverou, inak tých bodov toho zranenia dieťaťa je asi 11 a ja som si vybral tak tri alebo štyri. A môj problém s dôverou ešte. Mne ako keby je pre mňa veľmi dôležité, pretože vzťahy sú jedna z vecí, ktorá mňa lieči, aj ktorá lieči to moje zranené ja a ktorá mi pomáha stále zostať čistý. A môj problém s dôverou je taký, že ja som si predtým myslel, že problém s dôverom ma človek, ktorý je uzavretý, boí sa proste niekoho pustiť, ako keby k sebe, alebo nedokáže prijať ostatných, že mám problém s intimitou a vlastne sa tak bráni. Ale môj problém s dôverom bol aj taký, že vlastne ja som ako keby všetky išiel cez seba, že ja som išiel ce všetky svoje nadstavenia a hranice a nejako slepo návňa som dokázal dôverať človeku, dokým ma znova nesklamal, a tak to vlastne končili všetky moje vzťahy a v podstate takéto nejaké nadstavenie som si stále za sebou nesl, že. Preto to je pre mňa dôležité teraz riešiť a stále sa tomu venovať, pretože zranie dieťa, jednak má to spojiť to aj s tretím krokom, má to pre mňa spojiť to s druhým krokom, s prvým krokom, so štvrtým krokom, s piatým krokom, so šestým krokom, so sedmym, proste, že to má pre mňa to zranie dieťa má fakt spojito s celým programom, pretože keď ja reagujem na to zranenie dieťa, nikdy proste nebudem sám sebou. Vždycky budem robiť, vždycky budem konať na charakterové chyby, vždycky budem mať ten obrovský strach, nikdy nebudem schopný proste po napravách neubližovať zase ľuďom a nikdy nedokážem ani pomôcť, ani prijať človeka, takisto sa ani nedostane nejakého prijata, ani pomoc konečného dostaku, že všetky od seba nejako odstrihnem. A. A vlastne toto celé je jedna proste veľká lož, ktorú mi hlava ponúka, že toto je bezpečné hej, ale keď si to rozoberem, tak to nedáva zmysel vlastne. A ja si myslím, že vlastne aj preto to vznikla moja závislosť, lebo fakt, ako že to vnútor som mal veľmi zranené, a preto som proste aj fetoval do takých extrémov, že proste fakt ako veľmi veľkých extrémov. A ja som práve že vyťačný, že mám tu možnosť ako keby o tom hovoriť, aj nejako to študovať aj so sponzorom sa rozprávať na túto tému a zdielať to vlastne, lebo mám pocit, že konečne proste po tých rokoch ako keby dostávam, že fakt nem pokoja a nejaké to rozuzlenie toho mojego ja, aby som nejako bol som sebou, no.