SPEAKER_00 0:00

Tak ďakujem krásne. Som strašne vďšná za to, že môžem vzdielať svoj príbeh. Som strašne vďan za to, že existuje toto uzdravovanie a že vlastne som jedna z tých šťastných ľudí na tomto svete, ktorí vlastne dostali tento dar uzdravovania, že vlastne som vlastne vďaka enej aspoň teda zatiaľ na tie štyri roky, dva mesiace, ktoré mám, ktoré som teraz nedávno mala, že som vlastne získala tú slobodu od aktívneho bránia, že naozaj to enej neslúbuje nič iné slobodu a aktívneho bránia a vlastne od keď som prišla do enej, tak tu zažívam a je to proste niečo neuveriteľné. Vidíte normálne, lebo ja som tak nakrivla. No, ja som vlastne teraz na zjazde prvýkrát ako keby sdielala taký svoj príbeh aj z detstva, že vlastne jak to bolo. Alebo vlastne ja som si uvedomila, že až tým, že som prešla vlastne časť čtvrtého kroku, tak som sa tak hlubšie ako keby pozrela na to svoje detstvo a vlastne na ten svoj život. A vlastne prvýkrát som bola schopná ako keby o tom zdielať, že ja som pre tým mala to z detvo tak ako keby dosť vytesnené. No ja som vyrastala v rodine, že ja už som bola vlastne nechcené dieťa. Moja mama ešte predtým ako čakala mňa, tak vlastne čakala jedno dieťa a vlastne to potratila a vlastne už sa chcela aj sobie rozvieť, že teda nie rozviesť, ale chceli vlastne zrušiť svatbu, že teda keď není tehotná, tak to vlastne rušia, a potom teda už sa nejaké, že zobrali a potom znova otehotnila. No a tým, že som vlastne bola nechcenie dieťa a mali ma aj strašne mladý, že moja mama mala 19, môj otec mal 18, keď som sa vlastne ja narodila, otec bol do 4 rokov mojjich, vlastne buď bol v báse alebo bol na vojne, a keď som mala 4 roky, tak sa rozviedli o tie som ho už nikdy nevidela. Vlastne keď som mala nejých 13 rokov, tak otca vlastne zavraždila jeho žena, a proste. Takže naozaj, že tam z tej odcovej strany tam bola taká dosť veľká trauma z toho opustenia, ktorom si ale naozaj nikdy neuvedomovala až do tej prácy na štvom kroku, vždy som bola celé detstvo taká hrdinka, že radšej nemať žiadne odca ako zlého, a takže to bola úplne taká moja mantra, že som si vlastne neuvedomovala, že ma opustilo teď vôbec som to tak proste nikdy nevnímala. A tu až tu som si vlastne uvedomila, že tam naozaj to moje správanie je tá závislos a všetky tieto veci, že tu dosť do veľkej míry súvisí aj s touto trámou, z toho opusenia. No a čo sa týka rodiny, v ktorej som vlastne vyrástala, tak tam to bolo tiež také, že ja som žila vlastne s mama a s babkou, a mama bola v rodine ako keby taký ten chlap, že ona vlastne zarábala a starala sa o nás babka, ale babka akože sa starala o nás tak technicky, že proste on sa starala o to, aby sme mali čo jať, aby sme mali si čo obliec. Ale čo sa týka nejakých emocí, tak máme z mamej strany vôbec, on mňa pilá celý život, ja si úpriam s dětstva, čo sa týka mojej mamy, tak ja si hlavne památam, že sa mi kamaráti vždy smili, že ona celé víky prspí, že ona proste fur žurovala a furť vlastne spala cez Vendy. Potom vlastne si pamiętam, že jednoducho vracela na záchode hej po žúrkách, čo proste furna mala, alebo že kamaráti, že som rozprávala kamarátom, že u nás na zemi spí plno ľudí a takéto veci, hej, že tam proste naozaj ten vzťah vlastne nebol žiadny. A čo sa týka babky, tak to som sa vlastne dozvedela, až keď som bola dospelá od mojej mamy, že tá babka ma vlastne celý život vlastne byla a že nebolo dňa, tak mi teraz mama povedala, že nebolo dňa, keby si nedostala aspoň buchát od babky a ja si to vôbec alebo vôbec nepametam. Že keby mi to mama proste nepovedala, tak vlastne ani by som o tom nevedela, že vlastne som bola ako celý život vlastne bábkou byt. Památam si, že mi nadávala bábka, že stále tam bola taká keby nenávisť, ale to proste také úplne pamiętam také nepríjemné vety, prosí hnusák jeden a proste také úplne, že mi úplne utkverý také veľmi nepríjemné slova. A to som si vlastne uvedomila neskôr pri tej práci ná krokoch že ja som naozaj v tom detstve nemala ani doma, jednoduch som nemala niekoho, že kdo by nemal rád. Určite, samozrejme jediná si tým väčšina ľudí, ale naozaj som od decva trpela tým, že nikto ma nemá rád a že naozaj musela som si prejsť až touto časťou uzdravovania, aby som sa dostala vlastne v nejaké seba láske, aby mi vlastne prestalo ako keby záležať aj na tom, že čo si u mnemysli druhy ľudia. aby som sa naučila tak trošku živiť ako keby pre seba, ale to ešte nechcem prebiehať. Takže to bolo moje detstvo a proste hovorila, že bola taký samorazný. Ja som proste vyrastala na dvore a potom vlastne od 15 v podstate som v 15 som začala piť a okamžite som. Prvýkrát ma iná zobrala do krčmy mama, čo sme mali tam na rohu takú krčmu a proste tam nejaký kofolú s rumom som si dala, mama tam zobrala a proste ako veľká sráda, že ona tam proste pila s tými svojimi kamarátmi, a že teda už je tá 15ročná cera, tak super, že ideme sa sňu ožrať, takže tu bola vlastne také prvá skúsenosť. No a ja som vlastne od tých 15 okamžite začala, som stále chcela byť vonku s kamarátkami, vlastne stále som chcela píť, vždycky som sa úplne extrémne ožrala a proste som si nikdy nepametala, že ja som došla domov, s kým som stála, kedy som jednoducho proste úplne, že vždy som išla totálne domŕtva, že na úplne absolútne som nevedela proste. Hneď sa tam vlastne prejavilo, ako keby to tá neovládateľnosť, to závisla chovanie, že ako náhlas som ochutnala, ako keby prvá drogo v živote, tak vlastne hneď išlo na 100%. Potom sa mala také šťastie, alebo ja už som sa začala pohybovať v takých kruhoch, že proste prežalka 90. roky a už to vyzeralo, že už proste to nedopadne úplne, že dobré, ale vlastne tešia moc mi zoslala proste frajera nejakého v 17, ktorý do vtedy už som akože spála za tie 2 roky s extrémnym už som proste mužov, no prostie to bolo fakt, že to bolo hrozné proste. Potom sme hovorím si hlavami zoslala nejakého frajera, s ktorým som bola proste 4 roky, bola som čistá, prestala som proste piť všetko a potom vlastne ako náhle som sa dostala do prostredia, kde som ochutnala, ako keby ďalšie drogo v živote, tak vlastne okamžite som toho frajera proste opustila a okamžite ako že som pocitila neprekonateľnú túžbu vlastne byť v spoločnosti tých ľudí, ktorí užívali túto drogu. To som mala nejakých 21 a vlastne od vtedy som užívala až do 43, s tým, že som vlastne užívala, či som bola tehotná, či som dojčila proste neustála. A samozrejme, okrem takej témoj kázi primárnej drogy, tak tam proste boli aj všetky ostatné, proste tvrčímšie a tak ďalej. Jednoducho. V jednom kúce som vlastne pila alkohol, užívala drogy. Hômito úplne jednočí som všetky moje tri deti som priviedla na svet vlastne v aktívnej závislosti. Tá bola taká samé tým, že som vlastne v tom ako keby vyrastala v takomto prostredí, že ja som vôbec nemala že koničky, ja som vôbec nemala také, že trávenie voľného času, hej že mimo toho, že človek je v práci a proste aj keď som cestovala, som proste žila na ulici v zahraničí alebo niečo. Jednoducho trávenie voľného času proste bolo, že alkohol drogi. Čo budem robiť času, že vostri tráť alkohol a drogi prípadne ako že celé moje boli o tom, že som daleko drogi, aj keď som nerobila, tak som proste len takfung. A prostě neustále som bola pod plíne. No a potom teda prišli deti s, že. prišlo hrozně vtipne, že ja som akože žila na ulici, pašovala som proste z Afriky drogi a prostila som úplne ako šiaré veci a mne to prostte stále pripadalo že všetko, že to je ako, že to je proste zábava, že som sa tam chválila, že vlastne záže jaký zážitok ako hej, žešovala som drogy, že a hlavne mne brutálne nepripadalo, ja som vlastne žila v takom nejakom ako keby nastavení, že ja som si myslela, že tu všetci ľudia berú drogi, že vlastne to je ako keby štandard, že vlastne, že ja keď som hocikov tak stretla, alebo jednoducho som s niekým mala nejakú interakciu alebo kolegov, to je jedno proste, že ja vždy keď som spoznala hociého človeka alebo som aj oznámých ľuďoch o hocikom, ja som si proste o každom človeku myslela, že každý proste niečo bere alebo proste pije, alebo je vlastne, že to je vlastne norma. Ja som si myslel, že to je proste. Vôbe som si nevedela predstaviť, že niekto žije tak, že vlastne nič nebere. Ja som to proste nevedela si predstaviť, že niekto tak, že funguje. No a toto vlastne trvalo. No potom vlastne v tých 43, keď som prestala bráť, tak predtým asi 15 rokov, ešte dlhšie. Áno, asi tak 15 rokov, ja už som začala tušiť, že proste je to úplne není dobre, že bolo by fajne prestať. A pokúsila som sa prestať asi 800 miliónov krát a proste nikdy sa mi to nepodarilo. Proste mala som milión recidiov, bože môj nám 10%. Dúfam, že som mi nevybombil. Dobre. No a jednoducho stále som sa snažila, vlastne veľkát som sa snažila prestať. Len zároveň ja som žila aj v takom ako keby takom začarovanom kruhu, lebo vlastne žila som s mužom, ktorému vyhovovalo, že ma môže mať vlastne ceste drohy pod kontrolou. Ja som ho aj veľkrát, že prosila, že proste už to nekupujú a proste prestaňme s tým a všetko, ale jednoducho on prostě mu to vyhovalo. Že na jednej strane nadávalo do feťačik a na druhej strane to stále kupoval. On e akože tiež závislý, lebo nezávisli na látkách, že ona proste také iné dosť zničuje cyrodinu závislosti. Ale akože užíval sa mnou, ale iba tak ako rekreačne. On vlastne keď som ja prestala, tak on vlastne už prestal prestal užívať. On vlastne naozaj, že si zejde raz začaste zejde si, keď je nejaká akcia v robote alebo tak, že proste on je také extrémne minimálny konzumant. No ale proste ja som sa vlastne nevedela z tohto kruhu strašne dlho dostať, lebo som proste mala vedla seba človeka, ktorý proste naozaj podporoval v tom. Tu som in aj chcela povedať, že ja som to, ja vlastne, čo sa týka aj toho brania, že ja som vlastne, ja som to vravila, že pre mola, že mi to prišlo proste, že to je zábava. Ja som nikdy vlastne nebrala na to, že som chcela ako keby sa zbaviť nejých pocitov. Že vlastne ja som si uvedomila, až keď som písala ten štvrtý krok, že ja som vlastne nikdy necíkla svoje pocity. Že jednoducho ja som to nebolo, že z lesa cítim, tak musím teraz byť alebo brať roky, že vlastne ja som vôbec netušila, ja som nevedela o tom, že sa proste zle cítim. že ja som to nikdy som to ako keby. Ja to neviem ani proste pomenovať, ja keby som ako keby žvila nejak mimo seba, že ja vôbec ja doteraz mám problém ako keby identifikovať proste svoje pocity alebo v tom každodenom. Aj často počujem, že členov hovorí, že áno, že nejakým spôsobom, že konalí na nejaké pocity. Je vôbec ja si jednoducho ja konám, ale ja vôbec neviem, že som konala na nejaký pocit. To znamená, že ja som podľa mňa v tom detve, že tá moja obrana v tej rodine sa ako keby nejakým spôsobom vytvorila takým spôsobom, že ja som sa úplne oddelela od svojich pocitov. Žnoducho tie pocity pravdepodobne museli byť tak hrozné, že som. že dodnes tam problém prostě identifikovať nejaké pocity, že len tak idem, že celý život som tak vyšla, hlavne taký úplný zombi a prostě idem, že žijem, ale vlastne v obecě keby sami seba neuvadzum. Samozrejme, zase terazování není, ale veľmi často a veľmi dlho v tom uzdravovaní a jsem hlavne väčšinou cítila ako keby, že jsem to nevedela identifikovať. Ja buď som sa hnevala a potom som vlastne tyranizovala týmto svojim hnievom ako keby že celú rodinu. A je že som aj hlavne v závislosti strašne ubližovala týmto hnievom. Akože svojej rodine. Ale naozaj, oni si sommu prežili ako že veľké peklo. Hlavne tá 15 ročná cera, že to chobíme ešte dlho riešiť tieto následky, ako keby toho, jak som tomuto divčatku ubližovala. Ale vždy som sa proste buď hnevala, aj vlastne samozrejme, ešte aj v akíne závislosti, alebo potom teda aj v tom uzdraví, že buď to bola ako že hnev už na nejakú iba reakcia na nejakú situáciu, že keď sa vec nedeli tak, ako som chcela, niekto ma neposúchala, alebo proste veci nešli tak, ako som ja chcela, tak vlastne som hneď ako keby ten hnev odčila na druhý a proste. Má celka 5 minút. Výborne ďakujem. No a bol potom, vlastne už jak som došla do uzdravovania, tak veľa aj predtým vôbec ak som došla, tesne predtým, ako som vyhľadala Nej, ale zároveň sa mi to už dialo aj veľa krát potom už venej, pretože už som nemala tú drogu. Takže buď som bola už tak zúfala z tej drogy, že som vlastne chcela zomrieť, že už som nevidela inú cestu, že vlastne som si hovorila, že ukončím svoj život, lebo proste takto už ako že sa živi nedá. A takisto potom som mala ešte veľmi dlho v uzdravaní som fungovala takým spôsobom, že ja som vlastne nevedela vôbec, že keď som ako keby bola nešťastná z nejakej situácie alebo z toho, čo sa deje v môjom živote, že som to vôbec nevedela spracovať, tak mni už to, tým, že ja už som proste došla do uzdravania s takým tým, že ja strašne už chcem byť čístať. Že som proste 15 rokov potom tužila a ja som proste nevedela, ako, ja už som došla, aj som sa proste chytila a proste sa topiaci sa slámky chýtaj, ja mám takú metaforu, že som naskočila vlastne do tej loďky toho uzdravovania a že už sa tam držím zubami a mechtami, že proste už nechcem z toho výsť. Keď vlastne som zažívala nejaké hrozne pocity aj v uzdravovaní, že smutok alebo smútok, hnev, alebo beznadej sebalúť zejo boli také veci, ktoré som dokázala cítiť hlavne takú sebalúťosť väčšinou, že proste ako nahlasne niečo zle dialo, tak vlastne ja som už nemala to ani, že chcem si dať nejakú drogu, ale vlastne tá hlava, lebo ja už vlastne som to mala tak nastavené, že ja viem, že tá droga mi nepomôže. Že to proste ako nič nevyrieši, že bude to iba horšie. Že má myšlien v enej, ale vlastne je taký slogan, že není nič horšie, čo by alkohol, alebo teda droga neuroli ešte horšie. A ja už to mám tak, že áno, to tak mám nastavené, že jednoducho nechám viem, že keď by som z dala čokoľvek, tak určite mi lepšie nebude, bude iba horšie. Takže ja už to mám rovno tak, že ja to mám aj tak trochu asi zdené, le moje detko, aj moja mama chceli spáchať samovra, že tam mám vlastne toto, že ja chcem okamžite umrieť. Pre mňa vlastne to je riešenie. To je pre do mňa odchod tej situácii, že nie už droga alebo toto. No a ešte teda k tej radosti a šťastie, že čím ďalej idem tými krokmi, že tým menej je takýchto situácií, kedy vlastne už sa mi to veľmi dlho nestalo, že proste chcem zomrieť, a keď tak iba na takú malinku chvíľku, že to iba pred lesky, ale vlastne už to hneď viem dať, preč už sa v tom vlastne netápam, netopím sa v tom. Mám nástroje. Proste volám, okamžite volám, ako náhle sa zle cítim, ako náhle neviem niečo prekonať. Mám aj teraz strašne ťažké obdobie s manželom, ktoré je úplne aj si najťažšie v môjem živote a jednoducho ja sa z toho už nerúcam. Ja proste zavolám členka, ja sa proste o tom o tom porozprávam, že jednoducho viem, že tu je ten hrozný pocit, že ja som proste hrozný človek, neviem, čo neviem, že niekto mi nadáva, alebo tak, a vlastne už viem, že na tom druhom brehu je seba láska. Že ja proste viem, že jednoducho som bytosť, ktorú jednoducho tu chcela mať tá vyššia moc, že proste takisto mňa ako každého iného na svete stvorila nejaká vyššia moc, alebo proste ten život, alebo to je jedno vesmír, proste jednoducho to, že som tu, tak je výsledok akože niečo, že to tak malo byť a ja tu proste mám byť a verím to, že proste robím najlepšie, ako viem, ale neviem sa niekedy cestou dostať. Neviem sa, že už viem ako keby to správne nastavenie a vtedy proste niekomu zavolám, postávam sa s jednými dvoma stroma ľuďmi a jednoducho oni má ako keby prevedú cez ten most z toho z tej sebalutosti alebo z toho strachu, a vlastne prenesú ma vlastne do tej sebalasty, alebo proste do toho, že jednoducho to má zmysel, že jednoducho proste už jednoducho som v tom uzdravovaní. Ďakujem, že už som v tom uzdravovaní získala vlastne tie nástroje, kedy sa vie dostať ako keby z toho z toho nešťastia, ktoré je schopné ma naozaj zachvátiť, ale už ma nestahuje tak hlboko, že čím viac sa uzdravujem, čím viac spíšem kroky, tak tým stále tá hĺbka, do ktorej sa preba tam, je menšia a menšia. A čím ďalej tým lepšie vlastne z toho viem výsť. A jednoducho, čím ďalej, tým častejšie vlastne tú beznadej alebo ten smútok, alebo nešťasti a tieto pocity, čím ďalej, tým viac vlastne prežívam vlastne vťačnosť, radosť, šťastie. A že vlastne stále sa čím ďalej, tým viac sa to vlastne preklapa do toho, že v môjom živote je oveľa viac radosti, lásky, vďačnosti a šťastia. A som za to veľmi vďná za tento program, za vás všetkých. Som vďášá za to, že existujú mitingy a že vlastne na túto zvam a na tento život ešte len pojď poslednú vetu sme dostali vlastne závislosť, že úplne šialenú chorobu, proste úplnú rakovinu duše, na ktorú milióny ľudí proste umierajú a ja mám to šťastie, že ja sa môžem uzdravovať z tejto rakoviny duše. A že aj keď je tu táto hrozná choroba, tak je tu tento zázračný program tohto duchovného obrodenia, kedy proste sa môžeme uzdravovať. Tak ďakujem krásne, že som mohla vzdielať.