SPEAKER_00 0:00

Čaute nezávisli ďakujem za možnost tu beť a zazdělat niečo. Ďakujem, že tento meeting je. A že se tak dlouho drží i s tými speakerami. Cook ja už si nepamiám jako tam. Speaker a co bili a mi sa chytali za hlavu, jaké to bolo náročné a že stále to ide prostě. I to mega. No, já jsem si vybral tuto tému. Samozrejme, to vzdělanie bude trošku obšenejšie. A ano, jsem si tam čtvrti krok, a keď čtvrti krok ještě nemám spísaný, čo je možná také zaujímé, hej, zajímavá bolba, ale nie ide o to hovoriť. Neak fundovanie o tom, hej, a že by som to celé mal pochopené a úplne vedel, čo ako je to vôbec. Prostě chceme hovorili o ty svoje osobné skúsenosti doteraz a v tom čtvrtom kroku. Uprimne to robím z abendského dôvodu, že sám si s tým chcem nejaké veci možno uprápať, tým, že nie niečo spíš v tom štvrtom kroku, sa ma nejaké veci dotykali a podobne. Takže je to také, že aj o tom sa zdelanie povedať niečo o svoje skúsenosti a dúfam, že aspoň niekomu aspoň niečo z toho niečo dá ne, čo viac môžeme, keby to chcelo získať. Čiže nemám to nejak vymyslené nič, ale určite viem, že som chcel začal hovriť. Tak nikdy na tom nehovorím o tej časti závislej, o tom, ako som bral. Z toho dôvodu, že v tom, ako keby vznikli tie vzorce a tie problémy, ktoré v tom čtvrtom kroku opisujeme a rozozlujem. Snažím se nájsť súvislosti a tady a tady. A súvisí aj s tým, ako ten čtvrti krok robím. Je to taký obrovský balik, je to house. Začal jsem redať skoro. Keď na alkohol, všetko všetko je droga, tak nejako jedenástich. A potom sa to v podstate rozbehlo. Vice je to také obdobie toho raného. Tak je to reálne dospievanie alebo naberanie tej osobnosti proste všetci to poznáme. Myslím si, že minimálne polovice z nás tu má taká skúsenost a že nehorím nič nové. Skôr sa som zamera na to, ako som v tom celom bol ja hej, že od veľmi, veľmi, veľmi skorej doby som začal brať sám, že fakt, že rýchlo, že si pamiętam ešte na liečenia, ako nám to hovorili, že to je také posledné štáum, keď sa ten závisla vyzovuje, hej, a mňa to bolo hneď, že proste ja som nemal záujem o nič spojené s tým, len samotné to branie, hej, samotný tam pocita, alebo proste temotanie okolo toho a s nikým nič. Pretože veľmi skoro som vybudoval aj vzadom na nejaké tie látky, ktoré som bral, ktoré nebudem samozrejme venovať paranoja, veľký pocit. Zároveň zároveň, že som niečo viac a zároveň, že som úplne nič. Také úplne vybalá úplne rozhadzané igovú, že hotelo sa ma dotklo, alebo som bol úplne, že totál nedoknutil ničím. Zároveň arogantne a zároveň totálne úplne utiahnutý človek, hej. A tie koranie boli v tom, že ako som začal bráť a proste tie prvé veci, tak robil som to v parti, v ktorej som sa ne cistilové, že keby strašne som sa mal, som podozrieval ľudí, nej môjí proste. A úprimne teraz vidím, ako že to boli, ale proste teraz vidím, že nepravo, že niekto mi v podstate nechce zle. A to inak potom tak pojím aj v tom štvrtom kroku, že celos súvisí podľa mňa. Nikto mňa nechce zle, ale ja som za každou jednou vecou videl nejaký útrok na mňa, alebo nejaká snaha sa ma nejako nejako zahambiť alebo nejakým spôsobom leh, alebo nejak podraziť, proste, že a to neboli jednoduché veci. Samozrejme, keď aj nejaký komentár, že s niego sprav srandu, alebo čo. Vekbože môj, či boli sme deti týmery, tak to bolo v kúsovno tom. Ale aj také nejaké veci, že niekto mi, neviem, odpísalo, kde sa minút neskôr a ja som proste už vedel, že za tým je, že s tými druhými ľuďmi to robil a za môj chrbát, a byť toto a toto a toto. A moje hlavy boli to úplne, že úplne úplne som mal tým hlavu proste posadnú tú. Čiže veľmi rýchlo som sa izoloval do všetkých, keď sa dalo, mačka nehaj ma teraz. Veľmi rýchlo som sa izoloval všetkých. A to na súvislost, že som si vybudoval, nežudoval, že som nevybudoval žiadnu osobnosť, že som sa stratil veľmi rýchlo v tom, že kto vlastne som, čo vlastne som. Lebo jediné, čo som mal, keď som bol s inými ľuďmi, bol strach, podcast nedokonalosti, zmeni seností, proste všetky veci spojené s týmto. A potom som musím otvoriť moje poznámky trošku k tým. A to vedelo vlastne k tomu, že som, že som jedná že som si nič nevybudoval v sebe, ale že som sa ani nechápal. Samozrejme, že proste absolúte som nevedel kto som, čo som, prečo som, hej, že to viedlo aj také izolácii od nejakej nejakého chápaneššie síly alebo zapojenia sobie do spoločnosti. Ke som nemal ja nejakú pevnú identitu alebo nejakú predstavu o identite, ktorý by som hamať, tak čo som mal vlastný robiť s druhými ľuďmi, no a samozrejme, že to vedlo k takému veľmi. Takého pohľadu na život, že to celá nemá zmysel, to je celé proste zlé. A koniec koncov, paradoxin ako som som si vyhodoval identitu, hej, ktorá vlastne ta inita sa mnou niesla ešte dlho dlhodobovania a úprijemne doteraz neboviem. Hej, lebo to je tak silne zakorené zrovna z takého vu a z takých skúseností životných, ktoré to tak do mňa veľmi silno dalý, hej. A proste začal som si možno od. Ešte som to vtedy samozrejme tak nechápala, a možno tých 15-17 budov a takúto predstavu, že všetko je nahovno a niečo nemá zmysel, a všetci sú proste, všetci klámú, každý je proste sebec, každý zlý, hej, že to je také zlé miesto a nebezpečné. A tiež som sa takto začal cítiť a vnímať všetko. Som sa samozrejme, ešte viac izoloval, ešte viac som sa uzerol pred svetom aj pred sebou. A potom možno v nejakých 20 dvoch, alebo tak som si tomu začal dávať už aj takúto racionálnu stránku, začal som veľmi filozofovať nad tým všetkým a dal som sa do veľmi silného pesimizmu, až do takých vecí, že som proste čítal. Proste doslova že filozofický pesimizmus. Že proste veci od ľudí, ktorí proste robili celé systémy, hľadom toho sedinaho, že to nebolo len také, že nejaké emocionálne, už to prešlo až do takéheraho, až do takého vnímenia, že úplne, že sa to stalo celým môj svetom. Le nejaké paradoxne sa to stalo mojom útechov. Keby tým som sa tak uzavral pred všetkým, tak stále som mal tie pocity, stále som ma strachy, stále som proste musel nejžiť a nevedel som ako, že už tam nikto nebol, niečo tam ne bolo, a tak jediná, čo tam bolo už nejaký. Toto paradox, nemá nejaký povedať, pretože sa to zrozostalo na útechu a že mi to pomáhalo prekonaté veci, ktoré mi to spustilo. Ako concov, vidím úplne jasný súvis, že drogy je a akína závislosť je vlastne to isté. Čiže je to niečo, čo má na jednej strane izvolovalo všetkých a na druhej strane mi to keby dával ten pocit bez peče, alebo robilo mi to nejakú náhradu za to všetko, čo som vlastne prišiel, tým, že som v tom bol. A to už podľa, že si musím stáva otvarať také to poznámky, ale všetko neviem teraz, či má sne vidíte. Ale keď som sa teda rozhodol ísť do toho uzdravania, hej a ako keby sa začať záhľadať spôsob, ako to chcela zmeniť, tak som bol samozrejme vystavený tomu, že sú tu nejaké kroky, hej, je tu nejaké, že niečo vlastne musím zmeniť. A bolo to také iné, lebo ja som najprýšel hlavný systém taký liečerý systém a cesto chápania, nezávislosti a všetkého a. A tam to bolo také dané, že ja musím vlastne teraz úplne všetko zmeniť naradne. Že ja musím vlastne zmeniť ľudí, zmeniť miesta, zmeniť, proste, že to tam je. Teraz mať štrukturovaný každý deň a všetko robiť úplne takto, takto, takto. A proste, že také to niečo. A prečo sa tým pozostava, alebo si hovorím, že je to niečo možno ľahšie alebo nie. Ale mi to proste možno prišlo také lepšie v niečo, lebo som nebol vystavený našpo naoko, som nebol v tým vystavený takému nejakému vnútornému čeleniu niektorým veciam, hej sami sebe, sám sebe, hej, čo samozrejme je blok, lebo každý tým bola mňa nejaký spôsob ide, ale program je vyslovene o tom, hej. No ale aby som sa nemotal, tak prišiel som teda do programu, hej, a boli mi tu dane tie kroky, bolo mi tu dá, že je to náspokový program. A keď som sa uzdravovať niečo, že čo tiež mi drho trvalo ten jazyk pochopiť, alebo 10 minút. Ešte Maria už dobre ďakujem. Tak to si pohnem, tak nejak intuitívne to chápa, že nebranie znamená uzdravovať sa a to dia to dia. Lebo pre mňa to bolo jednoduché v tom systéme liečím, že pojaci, že abstinencia hej, dodržiavať nejaké doviečovacie kroky, aby som abstinoval všetko také chladné, všetko také mediciinske, čo mňa je vyhovovalo, hej, mi to vyhovuje. A som tak dlhšie začiatku a je bral uzdravanie. A vlastne, že boli nejaké veci, keď to by bolo núho, tak preskočím, som si nevedomil čas. A vlastne keď už som z mňa znova, tak pomeral do tých krokov. Sponsor, tak on bude určite vedieť, že ako sa v tom prejavovali, také tá moja neochota, ten môj negativizmus, ten pesimizmus, tak som na všetko len byčoval, a proste som sa sám snažil nejak vykopávať z týchto vzorcov, nie sám, však aj vďaka nemu, aj vám všetkým, aj tým všetkým nástrojom programu, ale že veľmi silne to tam bolo. A je fakt, že v niektorých momentoch opísania tých krokov, hlavne niekedy myslím, že v prečiať to bolo, kde sa viac zameralo na tú nádej a to, čo môže byť, tak som mal také záblesky, také jemné momenty, kedy som videl, že aké to môže byť a mal som takú nádej. Pardon, takže vteľ také, že začal som to hnímať, že tam môže byť ani niečo iné. A vtedy mám pocit, že sa voň začala trošku meniť tá motivácia od tej negatívnej, teda od toho, že pre niečo negatívne odchádzam, utekám, že ten strach zredcivý strach z toho návratu do toho života a tých vecíu, že to pre niečo vlastne robím, hej, že na druhej strane môže byť niečo pekné, a samozrejme, to je vec, ktorá u mňa nevydešla dlho, hej, ale bola tam už, bola tam už takéto zrnko, teda rastlinka, ja sa to povie, viete, čo myslím. A potom vlastne došel ten čtvrtý krok, že ten taký najdesivejší, o ktorom všetci hovorili, nie, že v kuse som tak počúval v tom čtvrtom kroku a som sa distil z toho už miestami. A začátku bola taká otázka ohľad tohto, a ja som tam nepísal niečo. Ja sa ani tak nebojem toho obsahu. Ja som vyhalsen už toho, že som o tom všetko počúval, že aké to desivé hrozné. Ale tak som do toho išiel. Pači sa mi, ako je tam v tej knižke, že ako to funguje popísané ty principy štvrtého kroku. Ja to na taký drožný urove, keď to prečítam. Že principy uzdravania, ktoré sme už začali uplatňovať, sú pre prácu na štátom kroku nevyhnutné. Úprimné priznanie si našej závislosti, ktoré sme si prinesli z prvého kroku, nám pomôže byť úprimňak ďalších aspektov našej závislosti. Vybudovali sme si istú mieru dôvery a vier v sílu väčšu, ako sme my sami a ten zálesk nádej, ktorý cíti, rastte s každým dňom, ktorým prežívame bez drog. Svojou chorobou sme si vylážili svojou ochotou sme si vydlažili cestu k uzdravaniu a že tým podľa týchto prícipov nachádzame odvahu potrebnú na prácu na štútom kroku. Čiže akože nejakým spôsobom som to tak prijal, aj nie na začiatku, ale myslím, že vrobení toho čtvrtého kroku, že sú tam veci, na ktoré musí mať odvahu. A napríklad začiatku som nemal. A že tá ochota vlastne, že tá ochota na nie som veľmi zlyhala, pretože tak dlho aj trvalo to robiť. A myslím si, že som to nezýhoval úplne z toho dôvodu, že by som ako keby nevedel nejaké prejsť tými vecami v tých krídách, skôr to len i most. Skôr to mať tam tú disciplinovanosť, mať tam to, že robiť to pravidelne lebo bolo toho veľa. Neboli to vždy nejaké ťažké veci. Skôr to bolo o tom, že reálne to robiť, hej, že mať tam faktú ochotú vráť sa k tomu, robiť, to robiť, to robiť to hej. Ale koniec koniec koncov, nech to funguje akovek, že robím to a vlastne hýbiem sa tým ďalej. A prešiel som proste na kapitu, ktorá ako keby sa ma dotkla aj nejakým spôsobom. Som je z toho to, čo som veľa počúval, vzdelania odných ľudí, že proste píšu a hrazi to žijú hej a tak, alebo že sa im to opakuje, alebo že proste sa keby vrátili prežívaním do tých viac a tak. Mi sa to nie nejak nedielo, hej, tak ja som si myslel, že dobre, ale samozrejme, niekedy sa skôr to myslí, že to je zle, že to proste robí zle, že prečo je to také ľahke úvodzovka minút. A ďakujem. No a vlastne som povedal, že nie, že to je ľahké, ale som tak nejak sam pre sebe porozumila tomu, že nie každý má tie isté problémy v tom živote a tým pádom nie každý takisto reaguje na každú časť toho kroku. A ja som to vlastne tušil dávno, že hanky budú pre mňa silné, tak tá hamba, že bude proste náročná. A aj tak je. Ďalko be to privolal a že to proste bolo očakávanie, ktoré sa naplnilo. Ale áno, že keďže som sa keby spätne vrátil do tých situácií a do toho, ako som veci chápal, ako som bol ako osoba. Tak sa mi vrátili tieto spomienky. Vratil sami tá nevyrovnanosť, taký ten pocit, že ja kedy som prostě znova som za seba a je tieto veci. Any. A to je prosto zaujímavé, že to je prosto zaujímavé, ale že trošku som sa teraz ztratil sa týznam. A som to chcel nejakým spôsobom vráť k tým prvým veciam, ale akože vyklábil som sa trošku tým, že tu vyrušila osoba. Takže ja som trošku posunujem. No ale že vlastne nevadí, že berím to aj, ako som počul od milión ľudí, a ako som videl, že tu u ňom funguje, že proste i len cest to proste veriť, hej, mať tam tú vieru, ktorá ako keby je jedným z tých fakt základných princípov tohto kroku. Čo pre mňa tým, ako to ja mám celé postavené, moja viera spočíva len v tom, že ma tu ľudia počúvajú, že sme tu spolu, že tu sedíme, počúvame sa a chceme spolu to isté a máme nejaký spôsob, ako to docieliť a proste robíme, ideme tým a veríme si a že mám človeka, ktorému tie veci môžem povedať a verím, že verím, že je to v poriadku. A neviem, stačí mi to, stačí mi to pohnúť ma tými vecami náročnými, stačíme to proste prekonať túto časť, hej. A prosteť, že sa stane. Napríklad to, čo sa píše v tom kroku, hej tam ešte trošku prečítam, že podľa mňa, že prekonať strach stojí za to, leho sa tam píše, keď postupom času príjme to, čo, čo odhalujú naše inventúry, začne nás narastať nádej, ktorá nahradí pocit nebole. Napokon inventúra vždy naštvertuje proces zmeny a slobody. O to mi vlastne ide, že o to mi vlastne ide tým programom celkovo písaním, to je aj to, čo som spomenal, že sa prekladá motivacia zo strachu predrecidov na niečo, že niekto chcem ísť, tak proste, že nejaká sloboda, hej, nejaké oslobodenie od niečoho. A proste zmena pozitívna k niečomu inému. Všetko toto celé je celý ten program, hej, že ak som spomínal načiatku, že mne vyhovoval taký ten chladný prístup toho, že proste som človek, čo abstinuje a udržiava si abstinenciu a proste DDD, hej, tak proste nebolo tam to srdce, nebolo tam vnútorná zmena proste. Tu tá vnútorná zmena je hej, že vlastne toto je presne ten dôvod, že som sa nejaký spôsob vybal, abo je to náročné, je to náročné s tým prechádza. A to je proste súčasť toho, že to je proste o tom. Ešte aby som se vrátil k tej viere tu vere okej, ok, no aby som sa vrátil k tej viere tak na rýchlo ešte. Tak to ako som spomínal načiatku, že mal som proste strašné vykolenie go v tom, že som sa videl ako najlepšie na čl zároveň a absolútne sa naprostovať to som. Tak proste presne táto inventúra tých všetkých situácií, dobrých zlých, divných, to, ako sú tie otázky položené a ako na to núti zlo širšie a sa pozerať na svoj život a na seba, tak mám tam proste tú vieru v to, aj keď to napríklad teraz momentálne vôbec ten necítim, že house, že necítim to, ale verím v niečo, čo je pre mňa dosť taká, že nová, keby nová skúsenosť, že niečo necítiť, ale veriť napriek tomu, že to nejak bude. A že som proste mal obyčajný človek a každý iný, proste nie som ani úplne dobrý, ani úplne zlý, nie som ani úplne na zahodenie, nie som ani zase niečo super hej, že proste mám také vlastnosti a také, stále sa mi také veci a také. A že aj napriek tomu proste nemusí tam byť takéto úplné, že taký ten chavo, že jeden deň som peha holný a cítim sa, jak proste hodno, a druhý deň sa cítim ako pár sveta, že tam môže byť nejaké niečo, nejaké vyrovnanie. No, okej, no tak to nechám sa aj tu ďaké, že som mohol vzdielať.