Bl. Benedikt z Urbina | 30. apríl | Po stopách kapucínskych svätých

POKOJ A DOBRO. Vitajte pri počúvaní podcastu, ktorý nesie názov Po stopách kapucínskych svätých. Milí poslucháči a milé poslucháčky, pozývame vás na cestu po stopách mužov a žien viery, jednoduchosti a radikálnej lásky k Bohu i človeku. Svätí a blahoslavení nášho Rádu nás svojím životom učia, že svätosť je možná aj dnes – v tichu modlitby, v službe chudobným a v každodennej vernosti evanjeliu.

Tento podcast vychádza pri príležitosti príprav na päťsté výročie kapucínskej reformy, vzniku nášho rádu, ktoré budeme sláviť počas roku 2028.

Ak vás tento podcast oslovil, sledujte nás a zostaňte s nami v kontakte – navštívte našu stránku kapucini.sk, nájdete nás aj na sociálnych sieťach kapucínov na Slovensku. Tento podcast je dostupný na všetkých známych streamovacích platformách.

Prajeme vám požehnaný čas a tešíme sa na vás pri ďalšej epizóde. 

---------------------------  
sledujte nás na https://www.facebook.com/bratiakapucini 
sledujte nás na https://www.instagram.com/kapucini.sk/
sledujte nás na https://x.com/KapuciniSK
sledujte nás na Flickr https://www.flickr.com/photos/201231183@N02/albums
================  


#KAPUCINI #slovensko #ofmcap #kapucin #kapucini #cappuccini

www.kapucini.sk

Transcript

SPEAKER_00 0:03

30. apríla si pripomíname blahoslaveného benedikta z urbina. Zmišľok blahosáveného benedikta z urbina. Zdajme čestým pánovím. Nie je možné uspokoiť sanovej dušu i telo, jedno z nich musí byť strátené. Ale musíme stratiť telo na dušu. Znešaný pokorný služebník. Keď Gabriele z modilha a bonávitura Simova vydali legendári kapúčí áno a zaradili doň život venedikta z urbína, telo ľahoslaveného ešte nebolo objavené. Bráť poslušnosti voči cirkvi, ktorá zakazovala verejné ustievanie Božých služobníkov, ktorí ešte neboli blhorčení, tejne zmenili miesto jeho hru. To bolo vždy zaplnené putnikmi až do takej meri, že až od 200 ročí neskôr v roku 1792 bolo identifikované. Z tohto dôvodu sa aj kanonické procesy začali až na konci 18. storočia v roku 1793 až 1797. A neskô v roku 1833 až 1844. Je to trochu zvláštny prípad histórie kapúcí hagyografie. Preto aj svede obsahnuté v rukopisných zvokoch procesov majú hodnotu ako dokumento nepriešitej svetosti, a to ako medzi vrátmi, tak aj medzi veriacimi. Všetky sa odvolávajú na rukopisný životopis, ktorý ztavil otec ľudový z roka konáda. Bezprostredne po smrti Benedikta z urbína. Je to jediné skutočné svedectvo z tej doby, ktoré má veľkú dokumentárnu hodnotu vďaka spahlivosti a serioznosti informácií získaných priamo zo zdravov, ktoré autor často osobne konzultoval. Bol predstavený kláštor svätého Jana Krstiteľa voçombrne a priamo sledoval posledné udalosti zo života svojho svetého spolublát, ktorému pomáhala na smrteľnej pozí. Preto je veľmi podrobný v opise poslednej chory a agónie a nekontrolovaných prejavom ľudovej zbožnosti okolo telesných pozostatkov. Dnes môže udivovať skutočnosť, že potomok jednej z najbohatších a najšľaktivejších rodín v marke sa venoval namáhavým manoválným prácím v kláštorch a príjk. Sitlivý a plný súctu voči chudobným bez rozdielu, túžiaci kazať len v malých a skromných dedinách a celý prekýpujúci súcitom a oddanosťou, chudobou a poráním pokorov a jednoduchosťou, skutočne klasický kapúňský brat. Narodil sa 13. septembra 1560 v urbíne a bol siedm z 11 detí šľaktikej rodiny dominika pasionného a magdalenie čivo, keďže skoro ostal siekov žil v králi kde prvé štúdia. Po tom vo veku 17 rokov odišel do perúvie a neskôr do padovy pokračoval vo vyššom štúdiu. Tu 28. maja 1582 vo vekolene 22 rokov získal titul v odbore občianskeho a církevného práva a začal žíť na rímskom dvore kariná Piera Girolama Albanyho, čo mu príliš nevovalo. Marko, ako sa volal, sa vrátil do marke a usadil sa vozom brone, kde sa medzi tým usadila jeho rodina. Sarci pestoval tajnu túžbu a túžil po skromnom a strom živote kapúcím, ktorí si nad mestom nad riekou Metalho predstavili svoju skromnú ústovň. Nebolo však ľahké získať povolenie ani od rodiny, ani od samotných bratov, až kým nový provinciálny minister ruba ho na základe rozhodnutia kapituly prijavil noviciatu vo fane. Jeho krhké zdravie môžilo rok noviciatu po niekoľkých mesiacochor do také miery, že ho nadriadení prinúti opúšiť fanu ať do krátova vofne. Po troch mesiacoch sa uvažov o jeho prepúšení, ale jeho nezolná vola nakoniec zvíťazila. Povedal, že si obliekol tento habit a žil a zomrel ako kapúcí. Ak by ho vyhodili jednými dverami vošný iní. Spolieh sa na modlitbu a dosiahhol milosť uzravenia. Tak zložil svoje reholné služby na konci mája 1585, čo bolo veľkým potešeným pre mnohých chudobných, ktorý pri tejto príležitosti dostali veľa finančné pomoc. Vo svoje reholnej formácii a v roku 1590 bol už kňazom pokorný kaateľom v rôznych kláštoroch, ako napríklad vo. V roku 1600 ho generálny minister Girlamo zastelky pripojil misijnej skupine, ktorá už pôsobila pod vedením svetého varníca z brindy a rozšírila ráchách a podporila katolícku verru. Hoci nežiadal o odchod bol hneď pripravený vyraziť. Boli potrební príkladní a schopní muži a generálny minister, tiež pochádzajúci z marky, ho dobre poznal a považoval ho za vhodného pre túto náročnú úlohu. Benedik v líste spomínala tieto ťažkosti, bol však veľmi poslušný pod vedením svetého varvinca a musel znášať mnoho urážok zo strany heretikov, ktorí ho nenávideli na smrť. Po uplynutí troch rokov v roku 1602 požiadal o návrat do provincie, kde pôsobil v rôznych kláštoroch ako pazateľ, predstavený a jednoduchý brat, chodil žobrať do miest aj na vídek a hovoril, lepšie je brmeno chleba ako bremeno hriechov. Bol taký pokorný a miloval ticho, že pôsobil ako neskúsený a málo vzdelaný. Keď boldián v kláštor v pesaré navštivil ho vývodovať urbina. pomáhaj v kuchyni po obede, nechal svojho vzácného hošťa čak, kým nedokončil umývanie radu. Jeho zložnosť bola prísne organizovaná, ohraničená nočnými hodinami modlmi, ktoré predložoval na drámede spoločných modliek. Akovádzajú všetci jeho životopisci jeho deň začínal jednou alebo dvoma hodinami modlík pred spoločnou ranou modlitou. Potom sa opäť vrátil do kela, kde vždy na kolenách a sopetými rukami recitoval ruženec. Poržení vykonávali disciplínu a potom sa ponalí do mentálnej modlitby až do útu. Nikdy sa neovávil modvíť. Každý deň recitoval ofícium panny Márie 7 kajúcch žámov, ofícium Ducha Svetého a svätého kríža, mnoho Rencov a účenášov, veľa času venoval duchovnému čítaniu, Miežbe krížovej cesty, návšteve svetovku a oltáva pany márie. Bol taký krhký, vychutnutý a slabý, že sa zdalo akoby pri modlitbe naberal nové súly. Ak niekedy prišli neskor na meditáciu radšej strátil čas inej modlí. V tom bol veľmi príšny aj voči ostatným, ako super nikdy neoslobodil brátov o dvoch hodín meditácie. A mimo kláštor si zachoval svoj prísny a strhý štýl. So všetkými pomožnostiami, ktoré praktizoval, sa zdalo, že čas nestačí, ale on ho bral zo spánku. A vždy pokakol, až keď sa mu na kolenách nevytvorili veľké pozlé alebo, so zapätými rukami alebo v tvare kríža vykonával veľmi časé úkolní poklí a adorácie. A sa stal zhrbeným. A pri kažnom zdraví z mária z modlíca sa poklonil a obozkal zem. Bola to záplava pobožností, ktorá sa zdala neznesiteľná pre silné telo, a to viac pre choré telo, akým bolo benedikta. Hovoria, že pre svoje kázanie uprednostuje dediny s bežovými hodinami, ktoré odvíjajú hodiny od nejv noci, aby mohol usmerňovať svoje modlitby a pokárne tak, ako to robí v klastore. Zamilovaný do vyžovaného, do utrpenia, do eucharistie, do blášlavej pany márie, ktorne volá mama, vymyslel mnoho prejavsky, ako napríklad hodinu poklony na zemi, svoju modlbu v záhrade s otvorenými rukami a tváro na podlé. Neustálé rozímanie utrpení vlievalo do jeho srdca intenzívnu sú podnecovala k častému spovedaniu sa, aj tri krát do týždňa, ale jeho spodníci nenášli dostatočný dôvod a udelenie rozrešenia. Prísne a hrdinky vo svojich telesných pávaniach nepúšťal si nič, vychutnutý a zo slabým zrakom, s častými žaludnými ťažkosťami a obľadkovými kolikami, ktoré ho zrážali na zem, vyzeral ako vydýchal z posledného. Ale keď išlo o duchovné cvičenie vyzeral ako muž od celé, poznamenáva jeho prvý životopíse. Vždy chodil pešno na svoje častéľské cesty. Trpel nepríjemný ranami na nohách a musel podúpiť 14 z operácií hermí. Apriek tomu nikdy nezostal na mieste, vždy sa odvážne ztavil. Jeho duchovnosť je ako ikoná obyčajnosti, každodennosti, skromnosti bez okázalostí. Jemnosti a otvorenosti, kapucích vlastnost a dobroky, je to vnútornosť s pohľadom upretým na krista pozorne načúvanie jeho slovu vo všetkom. Nechanie sa nemčariť, duchovné pilie získané jednoducho z kapucí skúsenosti, ktorá je už upevnená a bohatá na svedectvá svetosti nemiloval veľké mesta a aj zriedka musel klázať, napríklad v Pesare v roku 1612 urbie v roku 1619 a janov 1619, jeho obľúbenými miestami boli skryté a skromné dedinky, malé odady, ktoré sa sú nájs na bežnej mape. Viac sa zaviazal postaviť alebo obnúť kostolí ako parky a kasť legone. Nepíšal svoje rečí obmedzoval sa na krátke náčetky na úkoch papira. Jeho kázanie vychádzalo zo srdca bolo úplne pokorným napomenutím. Pokorným aj celé bol Božím slovom, ktoré malti a obrátiť. Plednúť somá. Počas cesty, ktorú absolvoval Pho musel zastaviť urbányky kvôli hladu. Po desiatich kázňach to musel vdať. Prevezený do urbina a potom do forlónové musel podúpiť ďalšiu operáciu hermie, ktorá ho privedla na pokrají smrti. Tedy si dal uestniť kríž nastolík a upieral na pohľad, sústredujú sa vdu, ak sa niektavil medzi ní okamžite naznačil, aby odíšil. Zostal tak v týchosti ako keboj odpočíval. Takže vrti si to všimli 30. aprila 1625 zházoval ako sička v svetové paší, ktoré chcel, aby mu predčítali. Mal takmer 65 rokov až 41 rokov strávil v reholnom spoločenstve. Jeho povest svetosti sa rozšírila vo všetkých spoločenských skupinách, a dosahoval aj predstavitelovho dolha v urbí. Ale proces mal dlhú a náročnú cestu. Informatívny proces začal 3. apríla 1793 a skončil 27. marca 1795. P 6. maja 1796 vyal dekrét o zavedení apoštolského procesu. V dôsledku smutných udalosti a pônskej represie však proces nečakavne zastavil. Až v roku 1833 sa apoštolský proces opäť obnovil, trval do 2. septembra 1835 a bol uzavretý 27. marca 1844. Vlahoslavený plus 9. marca 1862 uznal hrdstvo a nakoniec 15. januára 1867 vyhlásil za blahoslaveného. Orat bláčenia sa konal v bazilke svätého petra 10. februára 1867. M. Oče, ktorý si oslávil blosáveného Benedikta z urbína za jeho horivú dáku k krížu a službe slova daj náhám, aby sme nasledovali jeho príklad, a žili v tomto svete z Božne, spravodlivo a tresvo. Skze náš pánžiša krista Tového Syna, ktorý je Boh. a ste Boží kráľuje v jednoto Ducha Svetého vo všetky veci vekov. Amen.