Kamila Magálová: Po smrti syna som sa prestala modliť.

 Kamila Magálová otvorene prehovorila o najväčšej tragédii svojho života. Po smrti milovaného syna sa zmenil jej pohľad na vieru, Boha aj na to, ako sa dá pokračovať ďalej.

V novom diele Hovorov s Timeou úprimne opisuje bolesť, ktorá ju sprevádza každý deň, chvíle, keď sa jej nechce vstať z postele, aj to, prečo sa po synovej smrti prestala modliť. Priznáva, že matky by nemali pochovávať svoje deti, no silu nachádza vo svojich siedmich vnúčatách, rodine, práci a každodenných maličkostiach.

Kamila Magálová sa vracia aj ku komplikovanému detstvu, odchodu otca, psychicky zlomenej mame a starým rodičom, ktorí ju vychovávali. Hovorí o svojej hereckej kariére, láske ku koňom, hotelierstve, varení aj o tom, prečo chce po rokoch intenzívnej práce konečne trochu spomaliť.

Otvorene sa vyjadruje aj k dianiu na Slovensku, stavu kultúry, slobode umelcov a vysvetľuje, prečo sa napriek útokom odmieta prestať ozývať.

Transcript

SPEAKER_02 0:04

Som veľmi šťastná, že môžem privítať v našom podcaste dvoch veľmi vzácných hostí ginu a kamila maľov. Dobrý deň. Dobrý deň. Dobrý deň. Ďakujem. Dina sa nám bude strašne hodiť ako terapia. Že do nejak zaburíme ruky, keby sme sa rozpráva.

SPEAKER_01 0:23

Je to moja terapia, tak preto aj tu.

SPEAKER_02 0:26

Ešte sa strašne hodí k tomu. Áno, hodí. Je to jedna predherná modelka. Pani Kamila, ja som sa tak aj vystresovala pred týmto rozhovorom. Lebo som si vravila, že ako je vôbec možné, že my sme spolu nikdy v živote nerobili, lebo však po istej dobe má pocit, že už každá poznás každým robil. O to som radšej, že ste tu a všetko som si o vás najprvnáčitala na pozorovala tak, ako sa na slušom redaktoropatri. A vravela som si, že bože môj, toto je žena, ktorú ten život poriadne oplieskal. Volala sa to karma. Volala sa to karma. A čo mi tak zostalo a pričom by som tak rada začala, je vaše detvo, lebo mám taký pocit, že tie veci sa tam začínajú tam formovať a potom si ich tak prenašame. A vidím vás pred sebou, jak to malé dievčatko, trojročné s tou maminkou v tých dvech. Keď vám váš otec prišiel povedať, že všetko je inak a vlastne bude už a bývať z novou ženou. Je to spomienka, vy ste tuším, mali tri roky, je to spomienka, že máte ju reálne ešte, že spomínáte si na niečo, na nějakou emoci?

SPEAKER_01 1:45

Ja vám to presne neviem povedať, ale to vidím. Ja to vidím roky, že tie dvere sa otvorily. Já som mamin udržela takto zasukňu sa otvorili dvere a tam otec stál svojou budúcou manželkou a povedala, že žiadne nebudeme robiť z toho čaviky. Ja odchádzam a baj. Zavreli sa dvere a to bol taky ten prvý moment. A odvtedy každých takých 80 rokov sa vždy niečo udalo také to dramatické a dejje sa to dodnes. No, ale žijem a som tu, a robím si radosti. A co sa dá robiť. Je to napísané tam někde hore, to nemůžeš robiť. Je to napísané tam někde hore. A proti osudu sa nedá nič robiť. Takže já to berem pokorou. A asi to za niečo je, nebo za nejakých minulých predkov, ale já v tom verím v takéto veci. No tak je to tak. Tak už najhoršia vecca stala v živote, takže už neviem, čo ešte. Všetko sa ešte môže stále stať. Ale tá strata toho sína je najväčšia tragédia, ktorá ma doteraz zasiahla. Je to ťažké, ale život ide ďalej. Ja na to nemám čo povedať, ono sú chvíľky. To sú také veci, ktoré vásiahnu a už sa sami vezu a není dňa, keď na to nemyslíte. Ale v tom dní ja hľadám niečo, čo má v tých myšlienok trošku zdiáli, ale je to tam, je to stále, je to hrozné, nebudem sa pretvávať, že nie. No ale mám sedem vnúčat, mám pre koho tu vyť ešte, takže som. Všetko je tak, ako má byť. Niekedy je to hrozné, ale je to tak.

SPEAKER_02 3:52

Musím sa priznať, že m roku 2024 umrela maminka. Vela som na vás zmyslela o keď sa vám toto prihodilo s týmom, lebo človek si myslí, že jeho bolest je najväčšia. Vravala som si, že čo toto musí byť. A nikdy som si nemyslela, že budem mať to privilégium alebo príležitosti sa o tom sami rozprávať. Vnímam to tak, že by sme možno mohli využiť ten smútok a to, čím ste si prešli na to, aby sme inšpirovali iných ľudí, ktorým sa dejajú veľmi ťažké veci v živote, že sa dá nejako žeť ďalej. Ale musím sa vás opýtať, že ako sa dá žeť ďalej?

SPEAKER_01 4:43

ťažko, priznám sa ťažko. Ale čo mám robiť? Pekný jeden by na 18. poschodí, môžu tale letieť, ale ten dosť, samozrejme. Člaka napadnú všeliaké veci a musím si každý deň nájsť nejak niečo, čo ma zamestná, čo ma možno upokojí trochu, čo možno mi urobiť dobre, možno sa aj zasme. A ten život ide ďalej. A končí večer a ráno je to zase to isté, ale môžem zostať leže v posteli a nič nerobi. To je najjednoduššie. Keď sú stavy niekedy, že by sa mi nechcelo vôbec vstať, ale si poviem komu tým pomôžem. Zobrala som to ako rána osudu, a hovorím ešte raz, je to pochopiť len ten, komu sa to stalo, lebo deti by nemali matky by nemali pochovávať svoje deti. To by nemalo byť. Ale stáva sa to sú veči, všeli také tragédie. A o to viac to teraz ja si uvedom, že keď niečo také počujem, že je to také navýše, keď máte úžasného syna, z ktorým som si rozumel, ktorý bol kamarátom, priateľom, radcom. No úžasné. Tak o to je to ťažšie, samozrejme. Tak teraz máte dve malé deti ešte a trojročné cerky, tak tým sa venujem a vie, že by bol veľmi rád, keby ešte kým zdravie bude slúžiť a som s nimi bola čo najlepšia.

SPEAKER_02 6:29

Vykno sa nám prevediť aj tak ľudia okolo nás, keď sa dejú tie ťažké veci, že nie všetci tak vedia, čo povedať, čo urobiť. Či vôbec niečo urobiť. Dalo sa to okrem veľkej podpory predpokladam aj vám, že preridujú sa tí ľudia pri takýchto zlomových okamihov v živote.

SPEAKER_01 6:54

Nie ja myslím, že každý koho ja tznám môj okruh ľudí som ma veľmi súcitil a pomáhajú mi, a tu svoju bublinu, čo mám tam, samozrejme, zostala. Tak boli aj takí, ktorí napísali, že tak ti treba, tu máš karmu. Tak ale to sme zvyknutí, že bohužia v tejto dobe títo ľudia, ktorí nemajú tú svoju identitu, že sa si môžu hovoriť, čo chcú, komu chcú, a ublížiť. Ale aj v to verím, že je to osúda niečo a že sa im to musí nejako vrátiť ta zlob. To je nie je to príjemné, samozrejme, ale sú aj takí ľudia. Ale možno, ja sama hovorím, že je to karma, sama to hovorím, čiže niečo tam je, a mala som jednu numerologičku, jamnickú staru, ktorá bola naozaj super. A ona povedala, sa mi to takia, že v rodine som mala niekoho veľmi hriešného a zlého, a to zlo potom preberie niekto o generáciu odve, ktorý to vyčistí to polozla. No to som si ja. O čom hovorí samozrejme, a brala som to, že tejto tragí som si na to spomenula. Jaký máte vzťah s Bohem, od kedy sa toto tak udalo? Vznám sa, že horší. Ja som veriaca. Ja som zažý večer pred spaním pomodáš a už to nerobím. Ľudia, ktorých poznám a sú veriaci, hovoria, že vlastne to, čo sa stalo, je dobré, nebo Bo si berie k sebe len tých, čo má rád. Tak nechci zoberia aj mňa potom. A si on nemá rád potom. Tak poznám okolo seba toľko zlých ľudí nikomu neprám ani chorobu, ani smrť a znepríjemňujú život. Je to trošku možno pomielené, tak neviem. Ale už o čo náš si už ne hovorím. Tak je to asi všetko. Veľda chodím sa pozerať do kostol na volinka, do tých chrámov, nadých sa tej atmosféry. Ale možno, že to začne. Sú to dva roky, čo sa to stalo, takže. Ale už asi nie, lebo vyčítala som to veľmi, keď sa to stalo.

SPEAKER_02 9:35

Már zomrel pri konskom pole. Tíkon boli stále aj vám veľmi blízke a boli vo vaše rodine zakoľná, vedu sa dostaneme. Na konikov ste nezaneverali?

SPEAKER_01 9:49

Nezaneverala som určite nie, len už sa s nimi nýkam, už prostě neprichádzam do styku. Už sa ani na konzke pol a nepôjde nikdy pozrieť. A len jedna vec má tak trochu na duši upokojuje, že zomer šťastný lebo milovala to pole. My sme pravidelne chodili v lete do Talianska, kde boli súťaže a bolo to úžasné. On veľmi dobre hral aj gol. Ja há hram golf a majú taký apartman na táloch si zradili a ja som vtedy hľadala tam krásne golfové ihrisko, lebo on bol dvakrát veľmi vážne zranený pripole. Kľúčnú kosť a tri mesiace bol také nemoh z toho rukov pohnuť, zviazaný a som povedala, že nechá to tak, že je to nebezpečné, že poď budeme hrávať golf a bude to super. On to povedal, keď ja si tam najlepšie oddychnem, ja to milujeme ja pracujem veľmi ťažko a pri tých konňoch ja úplne po okréjem. Tak aj to niečo hovorí ja verím v takéci. Prvýkrát mal zlomenú tú kľúčnú kosť, že tri mesiace sa na to liečil, potom znova padal a kľúčnú kosť sa trošku tak vysunula pri tom páde. Rozmýšľa, či to budú operovať alebo nie. Lebo bola to estetická vada, že to bolo vidieť. Čiže nechali sme to tak. Třetíkrát už to bolo definitívne. Takže niečo na tom je. Ale zomeral hovorím ešte raz šťastný, bolo toum hotový. Áno, miliseká. Áno, takže tak.

SPEAKER_02 11:34

Akým spôsobom vám prechádza ten smútak, že sú to také vlny, že máte aj denní povedé, ktoré sú také, alebo je to prostě úplý život.

SPEAKER_01 11:48

Sú lepšie dni niektoré, ale väčšinou je to ten smút, ktorý sa snaží nedávať veľmi najavo. Ja si to musím sama prejsť a ja mám veľmi rada samotu, ale nie osamelosť. A bez neho sa cítim osamela.

SPEAKER_02 12:09

Tým koníkom ste sa dostali veľmi mladá, že to bolo ja neviem, že ste mali 1, 1, 18 rokov 16 rokov, keď som začala s koňmi. Bolo to také nezvyčajné v tej době nie už ste koníká.

SPEAKER_01 12:22

Mala som spoložiačku, ktorá mala sestru, ktorá jazdila v vedržálke viazdom oddiely a razma tam zobrala. A odvtedy som začala tam jazdiť. Ale ja sa ešte vrátim k tým koňom, lebo prvé moje stretnutie s koňmi bolo ja som až taká stará, ale veľa pamäta. Na Hajdukové som vyrástala a tá ulica bola úplne prázdna, tam ani nebola ani stomatologia, ani onkologia. A od 10.00 tam vždy pristal poštovina, taká Marinkotka poštova s takovou trubelinkou, taká modrá krásna, ktorú dělali dva koníky. A vždy o desiatej to prišla na Heddukú číslo 9 a ja som ich tam čakala skomru a tam bolo vlastne moje prvé stretnutie s konň. Takže asi odtedy. Ja som aj potom pretekala na koní, ja som robili ajzuru, aj som skákala cez prekážky a sú moja láska len už sa s nimi netýkam a po tejto tragédii. Neže by som zavala, keď to koníka nejako stretne po pohľadkám určite a prituľím sa k němu.

SPEAKER_02 13:28

A vy ste dokonca mali stájane pri vašom hoteli. Na černej vode. Ja si pamýtam, ten hotel. Kamila bola v tej dobe, tak sa o tom hovorilo, že je to také veľmi luxusné a iné. Takže ste sa tam asi nadreli na toho.

SPEAKER_01 13:45

Tak fyzicky ani nie, ale teda, čo sa týkalo zariadenia, čo sa týkalo komunikácie. Takže áno, milovala som to, je to krásna robota. A teraz budem citovať jedného anglického majiteľa hotelu 95 ročný, meno si presne nepamätam, ho interviovali a pýtali sa ho, že môžete takto dlho robiť to hotelierstvo. Ako vám to dáva? Ona to povila: Ale je to nádherné, je to úžasné, ale nikomu to nedoporučuju. Takže asi tak, lebo poviem, že som sa vrátila z predstavenia okoli 11. večer unavená hotova z celého dňa, kde som ešte točila jednu s druhým. Recepne mi povedala, že voinární je asi 30 ľudí a chcú vás len pozdraviť. A ako majiteľka, nemôžete odmietnuť. Takže znova nahodičet všetko, lebo očakávajú, že príde od 11.00, je úplne rozžiarená pani domu. No to není len na pozdravenie. Tam minimálne tá polhodina trištete, le už niečo, čo si majú aj popytné. A vy sa musíte usmievať a vy sa musíte tváť, že po ničom inom ste netúžili, len sa s nimi stretnú. Takže v tom to bolo náročné, ale zase to je potrebné. Zostá majiteľka, a ešte k tomu aj známa povedme, no tak príjdu za vámití ľudia. Takže nemôžem len takovať. Takže niekedy to bolo veľmi náročné, keď som už vôbec nemala náhodu sa s nikým stretnúť. A potom príde, ešte mám to povolání, že sa viem pretváli toto, je toto.

SPEAKER_02 15:22

Ja sa ešte vrátím do toho úplného detstva. Tam sa stalo toho vlastne, že ak ten otec odišel, tak vaša maminka sa z toho psychicky ako keby nikdy nespametala. Popila som to tak, že maminka ako keby bola funkčná, že on existovala niede, ale vychávali vás už de facto starí rodičia, babička a detko. Aká bola tá babička? Tak som si ja z idealizované. Predsa je povedala, že bola to tá babička, ktorá vás napríklad primala k tej láke k jedlu a.

SPEAKER_01 15:59

Tak to určite. O tom som už dosť nahovorila, možno už aj vedia, ale ona bola fantastická, ja som volla omama a opa. Mama hovorila len maďarsky a nemecky. Takže od malička maďarsky a nemecky. A ona nepracovala, lebo papa bol živiteľ. Ale on bola fantastická domáca pani, poriadku milovná, milujúca, fantasticky varila piekla, takže to všetko, čo mám, od nejúdu, ktorú oniesla tam do tej rodiny láska. Neviem si predstaviť lepšiu babičku. Ale ja somá babička bola to omáj. A občas som aj prakérom dostala pozadku, to je pravda, ale zluženie zlužené. No a ja na ňu veľmi spomínam, lebo bola veľmi pokorná a robila to všetko preto, aby tá rodina fungovala, aby sme mi to detstvo mali. Preto sa maminka žila s námi hej, ale proste dalo sa s ňou komunikovať všetko v pohode, aj chodila na prechádzky a tak a museli sme vždy povedať, že toto treba takto a takto urobiť. A čo mi je najviac voluto je hrozné, my sme na hajdukovej bývali v tom dome, kde mal taký výklenok, kde ste videli na ulicu a ona asi rok pred smrťou chcela som mnou na prechádzku. Poď som mnou idem tam a ja somela vtedy 17 rokov, a že sa nechce a tak. A potom som vyšla do toho výklenku a vidím na tej prázdnej ulici a sama odchádza. A to mielu to dodnes.

SPEAKER_02 17:56

Takže maminka umrela mladá.

SPEAKER_01 17:58

46 ročná.

SPEAKER_02 17:59

46 ročná.

SPEAKER_01 18:01

Na zával pluc. Takže možno lepšie. Ona nebyla ani nebezpečná, ani naopak. Predstava jsem si jako takový zlomenu. Zlomenu. A krásna to byla nádherná. Tak se stane také.

SPEAKER_02 18:21

Váš otec bolne šéfý filharmóny. A tuším dobý.

SPEAKER_01 18:32

Podobný skladateľ Štefá morní.

SPEAKER_02 18:35

Čiže této umělecké v té rodiny. Vy jste sa odce potom ešte niekedy vedeli opýtať, že prečo učenil tak je.

SPEAKER_01 18:47

Môj otec, samozrejme, že sa rozviedol s tou druhou ženou a žil sám. A ako 75 roční mu robili výpas, mal čtyři pájy, ale rok na to dostal aj Alzheimera ťažského žil s ním 5 rokov a ja som sa o něho starala. Nemal nikoho iba mňa. A za tých 5 rokov sme sa tak zblížili a on ku mne tak zhľadal, a myslím si, že bolo to pekné, že sme sa takto dali dokopy, napriek tomu, že bol tak chorý, ale mal svetlé chvíľky. Dokonca som bola pri ňom, keď zomel, som ho držala za ruku a on už veľmi nerozprávala tak. A ja som povedala, že keď náhodou vieš, že som pri tebe, tak skúš trošku mi stisnúť ruku, a to zvládneš, lebo on už bol vychutnutý. No a trošku taký ten stisk som zacítila a potom odrazil otvoril oči a povedala. To je koniec. Áno, ale už záspíš a bude ti len dobré. Takže bolo to, napriek tomu, že to bolo smutné, bolo to krásne a bolo to úžasné preňo, že ja som bola pri ňom a že on bol príne.

SPEAKER_02 20:12

A kde sa zrodilo vo vás to, že chcem byť hračka i do pomerne komplikovaný na codec.

SPEAKER_01 20:20

Od malička, lebo ja som stále niečo vymýšľala, recitovala, spievala na škole vždy, keď niečo bolo, tak ma vystrčili a ja som niečo zaspievala, zrecitovala, potom sa to už somnou viezlo. A samozrejme, že potom má učiteľky na strednej škole volali, žečka tá boli. A vtedy som si povedala, keď som ešte uvažovala, či áno alebo nesba. Ju sa staneme to hráč, keď my takto hovoríte. No tak aj tak sa stalo. Ale som rada, že to povolanie mám, lebo mám ho veľmi rada a som v ňom šťastná a pomáhami pri všetkých týchto životných strastiach.

SPEAKER_02 20:57

Je to tak, že si dokážete na tom jazku aj odplakať, odžiť a nechať prejsť sebovať aj nejaké veci, ktoré zažívate v súkráčky.

SPEAKER_01 21:07

Myslím, že herec, ktorý nezažil v živote niečo také, nemyslím úplnú tragédu, ale ťažké niečo, čo zostalo nejak povedomý, tak nevie precítiť to, čo má zahrať. Herec, ktorý má všetko, ktorý len tak proste v súkromí vo všetkom, nemôže záhrať to, čo cítim povedme ja. A vidím to pri niektorých kolegoch ktorí takto. Čiže to zažité musíte mať, lebo to sa dobre je talent. Ja ešte, keď som malá sníma, tak som vedela hrať rohu, kde som sa rozplakala normálne na živo. Ale tu si musíte aj niečo predstaviť a tak, ale predstaviť si zase niečo, čo ste zažili. Mechanický to len, tak. Urite nejde. Čiže musí mať niečo v sebe, nejakú v duši, niečo ho zabolelo, a čo tam je. A z toho ide ten pocit.

SPEAKER_02 22:12

Máte pocit, že ste mali dosť takých dobrých kvalitných rolí, že ste si tak odohrali dobré veci.

SPEAKER_01 22:21

Áno, ja som spokojná. Lebo samozrejme, je ešte mnoho poztav, ktoré som mala hrať, ale to nemôžete. To by som niekoľko životov potrebovala. Takže ja som naozaj spokojná. Dokonca už teraz som vo fáze, keď už sa mi ani veľmi nechce, že už chcem spomaliť a už nechcem stavať o piaty aj z doma skerne. Ja som vďná za to, čo som zažila a čo mám za sebou, takže ja už nemám žiadne predstavy, že ešte toto by som chcel. Nie to naozaj už vôbec nemám. Ja mám ešte stále 8 titulov na repertoári, čiže ja hram 12-14 dní v mesiaci, čo je veľmi veľa. Ja som aj odišla z národného, aby som nemusela, keď nechcem, ako už ďalšie veci robiť. Takže stále tam mám 4 tituly na repertoári, dva mám v štúdiu S a dva mám v Gunagu, takže ja som maximálne spokojná už toho bude len menej menej. A trochu už chcem aj z sebe trošku dopriať takého pokoja, hoci ho nikdy mať úplne nebudem, ale možno venovať sa trošku sebe a robiť si radosť nejakú alebo niečo, čo mi urobí radosť alebo v čom sa budem cítiť aspoň trošku tak príjemnejšie.

SPEAKER_02 23:39

Čo vám robí najlepšie, najviac dobré, to je teda okrem žinušky, to úplne jasné. To je také, že najvia vám to pohladí tu dušu.

SPEAKER_01 23:50

Tak ja milujeme šport. Ja sa milujem pozor na šport, milujeme tenis a milujemyžovanie. Futbal menej, hoci teraz bol je majstrovstva, ale sledovala som to. A hokej, ale ešte keď hráli taký barí, ako bol šatan. Ten, čo sa zabil v lietadle, Dmitra. Takže to boli napríklad. Hokej mi zachránil život. A to tak, že v období, keď som sa rozvádzala, ja som dostala odrazu ladvinový základ. Takže neviem, či sa mám opakovať, ale áno. No a nikdy som s ladví nemala. Tak som išla. Do nemocnice, tam zistili, že v močovode mám nejakenok, tak mi dávali infúzie, infúzie, infúzie, nechali ma tam cez noc. A že uvidí sa zejrá, že či sa to nevyplaví a podobne. Masováne mi to zistili. Ja som bola na izbe z jednou paní, dve sme tam len boli. A vtedy boli majstrovstva sveta v hoky, kde naši tieto úžasné hokejosti hali. Tak som sa opýkal, že ja by som rada videla ten zápas, lebo prvý zápas sme tam hali so slovincami alebo s kým, že to si pamiętam. Oni povedali, že áno, že najizke, majú televízor a že tam nikto teraz nie, sú tam dve stričky, takže tam krůne môžu zobrať. Ja som pozrala ten hoke a už mi prišlo tak trošku zle bolo okolo polnoci a nebolo mi dobre, takala som si. A prišla posledná vizita okolo polnoci a spýtali sa, či som už močila. A ja som povedala, nie. No a vtedy ma celkovali a upadla som do komy, pretože ten kamienok v močovode zostal, a moc sa vrátila do ladiny, takže som dostala sexu. Ja som bola 3 dní v komme. A to keby som nebala v nemocnici, tak ma si nezachrábilila, lebo to išlo veľmi prudko, to hade veľmi rýchlo. Takže vidíte, ale aj to, mohla som už skončiť vtedy. A ešte tu mám si nejaké poslanie, takže chcem hovorí o tom športe a trošku to zlačení. Takže okej, mi zachrání život.

SPEAKER_02 26:01

A niečo transcendentálne sa nestalo počas tej kommit. Áno, stalo.

SPEAKER_01 26:07

Stalo. Ja si památám, že som mala takú nejakú cestu a ja videla som hned. Hned. A že tam na konci bolo niečo, neviem, či svetlo, či tunel, či proste niečo, a mi to hovorilo, že začne riešiť svoj život.

unknown 26:25

Fakt.

SPEAKER_01 26:26

Fakt. Fakt, nevymýšľam si. A ja som pred a ja som ho aj začala riešiť.

SPEAKER_02 26:32

Takže z toho riešili.

SPEAKER_01 26:35

Takže a čo mi robí radosť. Kuchy je moja ova na všetko. Takže. No, a rada aj teraz začínám už trošku cestovať. A nemám už veľa pred sebou, ale kým čo mám, tak sa snažím sa trošku si to spriejemniť.

SPEAKER_02 26:57

Oba sa známe, že sledujete dianie, že občas aj teda niečo tak poviete. A teraz je taký ten naratív tej spoločnosti, že vlastne čo tí herci, prečo by sa k tom vyjadrať? A ja som si spomenula, že vlastne v tom 89. Napríklad to boli tí herci, ktorí tam stáli na tých námestiach, alebo teda často verbalizovali tie veci, ktoré my sme možno nevedeli až tak dobré. A nikto sa v tedy nepýtal, že prečo by to mali byť práve oni to by len tak, že napadlo. A keď vo svetle týchto ťažkých vecí, ktoré prežívate a ktoré vás úplne zomerú, nestalo sa vám to, že ako človek tak úpadne na tom duchu a povie si, že to vlastne není dôležité. To, čo sa deja okolo nás, že iná veci sú dôležité, že však hlavne, že sme zdraví.

SPEAKER_01 28:02

To nie je pravda. Tak by som nestala na tých barikár, by to nemalo zmysel. Možno sme len kláka v mori, ale vždy to boli umelci, ktorí viete prečo lebo? Umelec má slobodnú dušu. A on potrebuje byť slobodný. Pri prejave, pri tom, čo robí, čo hrá, čo zaživa v postávach. A my sme tí, ktorí proste ideme do toho. My vieme, že sa nám to môže vypomstiť, ale skrátka je to celé o tom, že sme slobodné duše a my potrebujeme tú slobodu. A keď ju nemáme, tak sa vyjadrujeme a ja sa takisto vyjadrujem, ja mám sedem vnúčát, takže ak už nie pre seba, tak voljem pre ne. A nenáša nespravodlivosť a to sa teraz deje, a to, čo sa teraz deje, tie sociálne siete. Ja by som to aj zakázala, pretože títo ľudia, ktorí si myslí, že sú inkognito, jak sa vyjadrujú, ktorí neznali všetkov. To sa tu tak prebujalo, to je tak strašné niečo, že ja neviem, čo s tým. Ale jediné viem, že sa môžovať a aj sa chcem ozývať. A aspoň niečo málo urobiť, aby mi niektor nepovedal z mojich sedmich hnúčat, že toto si mohla urobiť, a neurobil si to, a v tom sme veľmi silný ten rozdiel od 89. kde nás všetci vedili. A to je tým, že tým ľuďom, ktorí nám nadávajú, tomu niekto dáva ten vzor. A podľa toho sa chovajú a vieme, kto hej. Tak potom sú silní, lebo keď náš vodca proste takto rozpráva, tak aj my si to zoberieme zá svoje a ani nás nepoznajú ani nič, ale si povedia, keď mi povie predávačka v travinách, že keď platím, že prečo ja sa starám do politiky, tak je to veľmi zvláštne, ale čo ja mám na túto otázku povedať, lebo už len tým, že ju položím, že je to úplne zbytočné. Ale potom sa prejavím niekde inde a poviem si svoje, lebo nebudem ani zdržovať tých ľudí, čo za mnou stojí a tam by to bolo úplne zbytočné. Tak som povedala, dobre, tak ja sa nebudem do vás stáť a sem už nikdy neprijdem nakupovať, povede to vedúce som ale, tak to je taká malá revolta, ale niektorí sa neoplatí, ale netreba s tým prestať. Teraz povedal veri, ktorým sa osobne stretla, a to bolo 70. roky, ja sa opýtam, majstre, prečo je to takto všetko? Devenko, 9, že všechno je tak, ako má byť. A to je veľká pravda. Tomu neunikneme. A to je môj osud, a je to tak. A ono sa to mení. Ja verím to, že sme ako na húsekovej dráhe, da sme hore, dole, ale teraz na tom svete celom sa dajú hrozné veci vojny. Sme 21. storočí a sú vojny. To je strašné a vojnu máme tu, záhnami. A čudujem sa ľuďom, ktorí si toto neuvedomujú. Takže tu niekto povie, ani náboj na Ukrajinu a voľkom tam vyvážame stroje, zbrať, všetko za peniaze, a to je v poriadku. A že to tí ľudia nevidia, nevidia, že o sa to tu zhoršilo všetko, ale je to až ja tomu nerozumiem a myslím, že viac ľudí tomu nerozumie, ale vidím to, že je to naozaj, nedejje sa to len tu len. Je lúto, že to dosť veľké percentu ľudí, tu ktoré zažilo, však v môjom veku zažilo, čo zažili hej, aj tú totalitu, aj 89 rok, že odrazu verbia Rusko, ktoré nás napadlo až 40 rokov, či 20 rokov tu trčali a robili zle a bordel. A že sú to ľudia, ktorí by si chceli len podmaniť, akože svet to hrozné, tak to mi nejde dohlavia. Nemieci len na svoje deti a vnúčatá, ktoré od tia to odchádzajú a utekajú, lebo tu asi budúcnosť momentálne to vidieť tak nie je. Ja tiež mám vnúčatá, ktoré štúdujú vonku, ale bola by som veľmi rada, keby sa s tými vedomosťami vrátili sem, lebo ich budeme potrebovať. Ale keď povie matka alebo páka, že našak nechdu, tak to dostávajú len jednu informáciu asi a pozerajú len na toho, koho pozerajú. Takže ja neviem ani nejak riešenie, ale jednom určite, že sa to budeme ozývať, kým budem žíť, tak sa budeme ozývať a budem na tých bariká.

SPEAKER_02 32:54

Ja myslím, že sociálne siete sú skutočne povodcom všetkého zla. Pre tými 3 rokmi som to hovorila ještě tak opatrne. Ale podľa mňa, teraz je to už také zrejmé. Alebo lepšie pované, ich majitelia. ktorí preca by mali nejaké možnosti na to, aby to regulovali a nerobia to. A ľudia by sa mali podľa mňa vyjadrovať k politike, respektive sa o núžu zaujímať. Čo si myslíte, že je dôležité sa zaujímať? Od dia okolo nás. Ja poznám veľmi veľa inteligentných, múrých ľudí, ktorí povedia, že ja nevládzam, ja už to nechcem, a tak s tým nič nezmôžím. Kradli tí, budú kradnúť aj tý. Je to vlastne úplne život, nejako plínám iné problémy.

SPEAKER_01 33:43

Áno, ja sa tým tiež stretávam, že niekto nesleduje správy a že všetko je to. Ja tiež nesledujem istú televíziu, ktorá bola, keď verejnoprávna. Nikdy nebola 100% verejnoprávne, ale teraz už vôbec nie. Takže čítam si samozrejme články a podcasty. Ja sa zaujímam o to naozaj, keď vsteme, keď sa zobudím ráno, tak si zobrne ten telefón, že čo nového nie len u nás, ale voš na to zaujímá, čo sa deje okolo. A podľa toho sa zariadujem, však musíme vedieť, v čom žijeme, čo sa udeje, čo nám hrozí, alebo ako prosperujeme. To je úplne normálne, že ma to zaujímá. Takže nemôže niekto vyčítať za to, že som hrečka, že sa mám staráť len o to, aby som ich bavila, dať si ten šovský nos, tervenú gľku na nos a zabávať ich. Zaujímavé, že títo ľudia, čo na nás nadávajú, sedia určite každý večer pri televízori a pozerajú všetky tie seriály, nie všetky vydaré, ale pozerajú a čuja na nás. No tak vypniť ten televízor a nepozerajú sa tiež, tak ne hovorí, že sa nemám starí o politiku. Ale proste oni musia nájsť nejakého nepriateľu a musia nájsť nieko, to je zodpovedný za to, ako sa oni zlú. A táto vláda im to, ako že dáva, že nie oni niekto iní za to môže, a tak tomu až úplne uveria, že oni nebudú mať namaslo, nebudú mať na chlieb, ale tí naši zláci za to nemôžu, ale tý, že my to vydržíme, ja neviem, neviem.

SPEAKER_02 35:15

Z hovorili, že nie ste taká stará, ale si veľa pamiáte. Tak si pod mne pamäť, že strašne veľa vlád, ministrov a furtý riaditel v tom divadle, že furt. Myslíte si, že ta současnost je ničím horšia, babáckejšia, ještě arogantněšia, ako inokedy ta současnost náprývat kultury.

SPEAKER_01 35:43

Jak vám to povímá? Tak za socié, a dost, že jsme nesmeli to, nežmali to, že jsme nemali jsme hrát takého autora a takého. Dokonca někteří herci, keď sa nějak vyjadrovali, tak dostali z topů v televizii ta práce vtedy, já si pamiętam, že tie inscenácie, my sme hrali v všetkých výborných světových dramatikov. A to tým divákom, ktorý nikdy nečítali povedeme, tak si pozrali tu inscenáciu a zistili sa, kdo je kamí, kdo bol dostojevský, kto bol Shakespeare. A cesté postavy sa to dozvedali. Čiže bolo niečo na tom aj samozrejme dobré. Ja sa priznám, ja som netrpela nejak, čo sa týka mojho povolania, ale cítila som tu neslobodosť neslobodu. A ja som si vždy hovorila, že ja nechcem nič, dajte mi pas, ja sa pôjdem pozrieť po svete a ja sa vrátim, nechcem i z nikam. Tak to síce máme, ale toto, čo sa deje, je horšie. Lebo ja sa bojím toho, že takto začal hitler. Fanatizovaný, ktorý počúval kričiaceho blázma, hajlúceho, ľudia chlapky, ale masa, masa, masa, a ta masa potom je schopna aýchkoliv zastuchme, ako to dopadlo. A ja se tohto bimbu. Lebo totu hrozí. Odrazity fasisti, co majú percentu at Boha, ako je to možné. Oni si len dali obleky a to hned. Totálne. A tu je volia ľudia. So im dajú, ale neponúkajú, nonúkajú. Ja sičia teraz už miernejšie. Ale ako niekovie o holokause, že on nevie, čo to je, nebo není historik. Tak okamžite by mali niekde zákopi a to nechce robotu robotníka odcenovať.

SPEAKER_02 37:52

Čo vás najviac frustruje alebo hnevá na aktuálnej situácii, ktorú tu máme.

SPEAKER_01 38:00

Hlúposť. Lebo hlúpos tu previtá nekompetentnosť. Sú diletanti ľudia, ktorí sú na pozíciách, na ktoré nemajú. Tak tá kultúra. To je strašné. To je strašné, čo sa tu deje. Tu riadí jedna ministerka kultúry, ktorá nenávidí kultúru a nenávidí umelcov. A chce si privlíť bustu. Lebo to je taká pekná, že by si ju dala dospne. To je celé na som rozmýšľa. A potom, aké bude mať auto a vyvážať sa iná nič. Neve nič. A to, čo už doteraz urobila s tou kultúrou, koľko vecí sa zdevastovalo, to keby sa teraz hneď zmenilo. Tak je na minimálne 10-20 rokov, čo robiť, aby sa to dostalo do nejakých kole. T slovenskú národnu galériu totálne zlikvidovali totálne. Teraz počujem, že v nejakom creeskom zmizli nejaké artefakty, ktoré tam sú. A oni nič nevysvetľujú, nič, nič vám nepovedia. Usmievajú sa a povedia akorát, že je to vzácne. Ja som tak nahnevaná, že skutočne vo mne je, aby som nepovedala, že neviem niečo, že by som hrozne chcela urobiť, aby sa to naozaj napravilo, ešte, kým žijem, lebo milujem tú kultúru, pracujem v kultúre roky a keď vidím, že to niekto takto devastuje, ona ide na festival zase do východnej. A ona ani nevyzie z toho vyjpí domika. Rozumiete. Lebo boji sa, že ju vypíšajú. Vypískali by ju určite, nech si to uvedomiť a nechde do pekla. Ale nie, ona bude vo výjpi, lebo sa to takto páči. Ale ona sa už dlho voziť nebude. Nude len dovtedy ešte narobí veľmi veľa zla.

SPEAKER_02 40:04

Prečo by mala byť kultúra verejný záujem. Prečo napríklad šport je taký. Stále taká ako chudera.

SPEAKER_01 40:15

To je zaujímavé v tom športe. Odrazu sa vieme spojiť ako národ, keď sa darí vhovej, keď sa darí hej, keď sa darí ten, tak odrazu vieme byť spolu a tešiť sa. Tak sa poďme dať do kopy. Každá svoj názor, ale poďme sa rozprávať a nie kidať na seba. Hneď sa stretneme už povedať niečo zlé na toho človeka. Máme toľko vzácných ľudí, máme kultúra, lebo sme na odčiach, lebo sme na odčach. Takže si zlizneme aj to dobre, aj to zle, lebo ako hovorí, musia si nájsť nejakého nepriateľa. Momentálne sme to väčšin my, lebo sme šovia. To čo robíme niečo, ako každý dokázá, poskakuje na tom javisku a netušia vôbec, čo to je za roba netušia. Nech sa prídú pozrieť. Nech príjú, aký je proces naskúšania v divadle, ako sa točí, že tam človek 12 hodín je buď 12 hodín točí v kúse a odpadne, alebo po 12 hodinách sa rýchlo noci dostane k tomu obrazu, ktorí točia, keď už je úplne vybletý, keď už úplne vyčerpaný aj to, ale to najmenejšie. Nech príjdu, nechia, ako sa pracujú v kultúre, leže títo ľudia nechodia nikam. Je chyba určite, že mali by viacej divadiel, prává koľá divadiel. Bratislava, to sa nedá ani porovnať. A tie kultúrne domy vedí po chodím po tých kultúrákoch, však sú tak zanedbané, niektoré, že príšerali ideme tam, lebo tí ľudia z ďaleka sa nedostanú do Bratislavy na to predstavenie. Takže toto by sa to, aby trošku skultúne li. A keď príjdú do toho divadla a budú vidieť niečo pekne, niečo hráme, je to dobrá hra a niečo im to povie. Tak určite je to liek na to, čo ja chápem, že v nejakej zaostalej dedinke je to život stereotypný. Rano vstane, neviem, stále dokola, dokola, dokola. A napríklad aj to mdže. Aspoň niekto im raz za rok, dá ružičku. A povie im síce veľmi urážlivé vtipy na ženy, že nechápam, ako môžu na to liesť a smiac je ženy lebo ich urážajú tými vtipami. Ale venujú sa imen. Oni im zvážajú do autobusu dajú, dajú im trošku riedkého gulášu a povedia im, že aké sú úžasné a pošli ich do tých obchodov, kde si môžu copiá tak dva jogurity. Trošku im možno viacej venovat.

SPEAKER_02 43:09

Mnohé rodiny sa aj rozpadávajú social intiam. It's like it's very rýchly and smutter. I am still in the coke, to poverty nema ni význam. I am rada, že hovery, že vlastne meni.

SPEAKER_01 43:49

I też niekedy hovar, že to je tak veľa všetkého. Ale treba byť v obraze. To je najdôležitejšie. Mňa zaujímá osud tejto krásy. Milujem to Slovensko, tu som sa narodila, tu chcem zomrieť. A preto niečo urobiť, lebo tak si všetci povie, že tak potom budeme ochvížiť v zemljanách. A to sa môže stať. Takže toto by som nedopriala moim mojim rukom ajich ďalších generácií.

SPEAKER_02 44:26

Vyzerá to tak, že naozaj ty krajiny a tie spoločnosti, kde je tá kultura prekvitá, nieže preživá, ale prekvitá. S kvalitné a šťastné společnosti. Že ta kniha, to divadlo, ten film, ta socha, ten obraz na brátivuje tu dušu.

SPEAKER_01 44:49

Věče, my tu kulturu my jsme nemali králu. Čiže ono to něčeho hovorí Češi malí kráľa. Čiže ta kultura z ničeho musela byť nějaký vzor, hej. Tak ako Vlasica povedala, že jsme taký porobený národ a holubí národ, možno, že nám chýba tá kultúnosť všeobecne všeobecne, že nemali sme nejaký vzor v tom, že naozaj keď niekto bol tým králom, ak zvelaďoval tú krajinu alebo to mesta, alebo kde bol. Ale my sme nič také nemali. Čiže ja myslím, že tam je ten problém, že tá kultúnosť ešte u nás musí nejako dozrieť. Ale teraz, čo máme vzor určite, tak zase neviem na koho. To sa musíme obrátiť, ale stále hovorí, lebo kultúra nie je o dobrom správaní, o stravovaní, o dobrom chovaní. Kultúra všeobecná a tá veľká, tá rozhladenosť tej kultúre tá nám väčšinou chýba. Takže berme to aj z iných štátov, tak si berme príklady. Dobre, nemali sme kráľa, ale pozrime sa, ako to funguje niekde inde, aké to funguje, tak zúžme to aj my. Ja neviem, nechcem murovať. Ale proste mali sme tu máriu Tereziu, ktorá napríklad urobila fantastické školstvo. Urobila úžasn vec. Takže nebola to naša, no bola to Rákusko uhorská panovníčka. Ale aj to trošku tam je, že niečo také sme mali. Neviem, ako vám to ešte nebudem vám nič vysvetlovať. Nechcem byť nejá teoretická, ale tá kultúra nám chýba, chýba to naši slováči. Hoci máme všelé teraz krásne veci. Máme Lučnicu, máme to, máme národné divadlo už máme do konca, tak Banská bystrica už je národné divadlo. A na čo? Nemajú peniaze. Tak nech sa volajú Národné divadlo, im to pomôže, ale ako im to pomôže teraz? Neviem. Takže v Košiciach národnej v banské bystrici národné, ako všetko bude národné. Viete, že robia sa veci, ktoré sú úplne zbytočné a nie sú na nič. Nie sú na nič. Čá z toho názvu. Dostanú viacej peňazí, no nedostanú. Možno, že dostanú podľa toho. Ja neviem, kdo tam bude riaditeľný k tej tomuto nášmu ministerstvu. Ale kultúra prežije. Pozriete sa, čo všetko sa zachovalo a tak, že mali sme vynikajúcich a máme vynikajúcich umelcov, ktorí sú aj svetoví. Takže by sme sa mali k tomu utiekať. Ale keď slovenská národná galéria je teraz v takom stave, ako je, kto tam ide, nikto tam nejde. Čiže nikto sa nezoznámi s tou krásou, ktorá tam je. Ak tam ešte nejaká je. Mali programy všetko tým deťom, že sa tam stýkali a tak. Tivadlá tiež sú dobré, že aj pre deti máme predstavenia jednu s druhým. Ja poznám ľudí, ktorí prvýkrát v živote boli v divadle, keď mali 50 rokov a odrazu otvorili a povedali, že to je niečo úžasné.

SPEAKER_02 48:27

Takže z posledných rozhovorov, čo som robila z Milka Vášarov, zravela, že život je dlhý a ťažký. Prišlo mi to veľmi terve vtedy. Vravíta milka nemala pravdu. Ale zároveň vraľa aj o tom, že sú to také fázy. keď žije veľmi doho, sa tak zdá, že stále príde niečo lepšie.

SPEAKER_01 48:55

Lepšie ja už neočakávam, že povedala by som lepšie, ale ja chcem, aby sa isté veci zlepšili určite. A chcela by som sa toho dožiť. Takže chcem toho byť ešte súčasťou. I keď už veľa toho pre sebo nemám, ale vo svoje deti som vždy vychovala takému, ako mám ja myslím, že sa mi to dá tak nie ja tak o nebud v tom pokračovať.

SPEAKER_02 49:22

A musím sa opýta, že na záverie každý deň? Ano, fakt. Tým dučencom?

SPEAKER_01 49:29

Nie se.

SPEAKER_02 49:31

Jasne. Ale je to letá.

SPEAKER_01 49:35

A teraz dva, keď je čokoľvek, a teraz som objavila, robím tomu reklamu trošku. The prídur and you otvorili ajrovedu, prosím vás. Ale ešte není taká, že se tam daj za dva týždň alebo týždňa, to ešte príde. Ale chodím tam na masaž. A dávajú mi tam občas obed, čo si oni navarí, lebo milujem indickú kuchyňu, som bola v Indína v Ajurovede. Takže chodím tam na masá, že oni mi navia také dobré indické jedlo, takže vtedy nevarím. Ale inak áno, inak áno. A mňa to baví a príde teda aj samý čas, ako že skráti a sa v tom vyžívam. Ja milujem kuchyňu, to je moja pracovňa.

SPEAKER_02 50:21

Ja som stále žehrila pri vaš relácii. Fantasticky ste to robili a mne sa strašne páčilo to, že ma to podľa mňa najdela a ešte vy, že som vám to všetko verila. Že ľudíte. Áno. Áno.

SPEAKER_01 50:36

Ja som etonistá, čo sa jedla týka.

SPEAKER_02 50:39

Skrátka si vás tak predstavím, že keď niekde cestujete alebo čo, tak sa pôde jesť, čo si dáme.

SPEAKER_01 50:45

Ja všetko musím vyskúšať tam, kde som v tej krajine, tak určite vyskúšam to, čo je ich špecialita, čo oni varia a to ma veľmi zaujímá. Teraz, jak som na posledný bola v tej Indii, tak mi veľmi zachutila tá indická strava, ktorá je veľmi ostrá, štiplavá, ale ja to mám rada, lebo ja som vychovaná na maďarskej kuchyni na čípeš, takže mento nerobí problém. A milujem Áno. Sice to tých videí, jak varia všetci niektorí ani nevedia varieť, ale varia. Je to také dojímavé. Ale viete, ale je taká pekná činnosť, že baj by, podaj by. Mal každý túto lásku a znietenosť pre niečo, prečo. Aj keď to neviem dobre robiť, ale chcem a bavím ma to.

SPEAKER_02 51:33

Ale je to také prejavsky. Je určite áno.

SPEAKER_01 51:37

Učite áno. A viete ten pocit, že niečo vytvoria. A to už niečo znamená, lebo ten, ktorýba nadáva, kričí nič nevytvorí, tak je potom frustrovaný, zakomplexovaný, ale keď sa nepodarí, tak to skúsil. A zkusí to druhýkrát, tretíkrát a už to potom vidě. Áno, pospíšil mi chýba, veľmi mi chýba. A když šil. Rýchlo.

SPEAKER_02 52:03

Ajdeme až do takých kránosti, že napríklad zaváráte.

SPEAKER_01 52:06

Jne. Teraz mačakajú úhorky. Robície kvašáky. Kvašáky nerobím.

SPEAKER_02 52:14

Já jsem robila první. Je fantastické.

SPEAKER_01 52:17

Ale určite gratulujemy. A potom robím aj tie alma papričky a totiž mimé kíslé záležitosti, ale slivkový kompot, marhulový gem, rázlovi dem. Co ještě mám také. Dneska ráno som si tak dala v chladníčke v pohári ešte asi štyri pohár mám. Takže teraz tu je najbližšie, keď sa vrátim z dovolenie. S čili papričkou či bez? Ze ščili papričkou. Ale taká jedna malinka, ale tak by malý. A s chreníkom a s kloprikom a sestačkom.

SPEAKER_02 52:52

To by to by mohlo byť aj taký návod na život, že jedna taká malá čili paprička len tak na.

SPEAKER_01 52:58

Áno, áno, áno, to dobre urobím. Taká jemna.

SPEAKER_02 53:01

Myslím si, že Ginu sme uspali našimi úvah o živote. A ja vám veľmi pekne ďakujem, že ste obe prišli. Ďakujem. že sme sa mohli porozprávať a ja viem, že silné ženy sú veľmi dôležité, aby prehovorili a možno inšpirovali ďalšie ženy, ktoré nás pozerajú v čomko prežívajú. Takže ešte raz ďakujem a želám všetko len najlepšie. Najte.