Alena Heribanová sa úprimne rozohnila: Slovensko sa nevie „predať“!

Moderátorská stálica Alena Heribanová sa teší na dôchodok, nudiť sa rozhodne neplánuje... V relácii Ženy so šarmom v rozhovore so šéfredaktorkou Šarmu sa rozrozprávala aj o témach, ktoré by podľa nej mohli pomôcť Slovensku lepšie sa "predať". Odhalila svoje rozhorčenie nad viacerými javmi v našej krajine. Ale prezradila aj to, prečo by nemohla byť typická nemecká dôchodkyňa a kedy sa jej profesionálne roztriasli kolená.

Celý rozhovor vo video podobe nájdete na webe www.sarm.sk, prípadne ďalší zaujímavý obsah nájdete na Facebooku, Instagrame, či TikToku Šarmu.

Transcript

SPEAKER_00 0:06

Pri niektorých hostkách naozaj nepotrebujem hovoriť nič, pretože stačí, keď poviem to meno a už všetci vedia, ako je reč a urobím to tak aj tentokrát, pretože mojou hostkou je Alena Heribánova. Ja som veľmi rada, že ste prijali pozvanie, pretože vi už len tým menom predstavie našim čitateľkám aj našim poslucháčom, takže vítajte u nás.

SPEAKER_01 0:31

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie, teším sa.

SPEAKER_00 0:34

A hneď na úvod by som chcela dodatočne zablahožovať k narodení nám, ktoré ste mali nedávno. Ďakujem veľmi pekne, ďakujem. A chcem sa spítať, aký bol ten prvý rok v klube 70?

SPEAKER_01 0:49

Ja nerobím veľké rozdiely medzi rokmi. Vždy mám taký pocit, že podstatné, ako sa cítim, či som relatívne zdravá, či sa dari moje rodine a prirodzene rá tam s tým, že každý rok mi prinesie viac vrások, viac skúseností, možno aj väčšiu istotu žiť a odvahu ísť ďalej, ale zároveň aj obúda priateľov, obuda síl, mnohého úbuda. Takže každý ten jeden vek niečo prináša, ale je to logické. A neočakávam nič iné ako to, čo prichádza. A ak tam naozaj nie je nič mimoriadné, čo by mi ten rok priniesol. Či už to pozitívne alebo negatívne, tak nemám dôvod vidieť rozdiel. Mám taký pocit naopak, že ten vek, ktorý som očakávala ako niečo také dramatické, ako nejaký prelom, to už bolo dávno. To bolo tak okolo tej 40 50, keď som si hlavá preba, aké to bude, keď bo mať 50. Teraz som zistila, že nejaké, že život ide ďalej. A takto beriem aj v tej 70.

SPEAKER_00 1:55

Takže žiadne také bilanie nehrozilo vo vašom prípade?

SPEAKER_01 1:59

Nie ja som veľmi nebilancovala. Skôr som každý deň vďračná večer za to všetko, čo mi deň doniesol, aj čo mi priniesol, povedme taký ten dlhší časový odsek si vždy hovorím, že to bolo pekné obdobie, alebo to bolo to bolo ťažké obdobie, ale ideme ďalej. Takže bilancovanie je také. Keď treba bilancujem, ale nie je dôležité, že je to práve ten medzik, ten dátum, ktorý vlastne je oslava alebo pripomenú tie si narodenie.

SPEAKER_00 2:29

Čo je podľa vás, pre vás možno osobne dôležité v živote možno nepustiť sa toho alebo dodržiavať, alebo mať možno nejaké rituály, aby sa žilo ľahšie alebo krajšie, alebo niečo jednoduchšie.

SPEAKER_01 2:43

V mojom prípade je to taký vnútorný poriadok. Vnútorná organizácia môj života, že toto je moja práca, toto je oddych, tiež aktívny oddych. Snažím sa oddychovať tak, aby som skutočne nabila baterky. Tu je moja rodina, tu sú moje cery, moje vnučky, môj partner. Jednoducho snažím sa dodržiavať taký nejaký vnútorný poriadok veci a keď toto všetko funguje, tak viem byť relatívne spokojná zo životom. Nedávno som čítala rebiček národov a krajín podľa pocitu šťasti a obyvateľov. A na prvom mieste boli nory. Keď mám priateľku, ktorá má vydátu ceru do Norska, tak som sa pýla, keď kní chodí. V čom sú tóri šťastnejši, prečo sú šťastnejši ako my. Oni hori, tým by si sa čudovala. Oni sú šťastní, pretože majú poriadok.

SPEAKER_00 3:33

Takže sa vlastne niečo dúčete.

SPEAKER_01 3:35

Áno, takže vlastne ono to tak vychádza, že ľudia, keď majú ten vnútorný poriadok, že ich nešokujú. Veci, ktoré sú nespravodlivé, hlúpe, primitívne, neočakávané, stresujúce a tak vlastne ten vnútorný poriadok môže robiť človeka spokojným, a nešťastným.

SPEAKER_00 3:55

Dokonca, ako novi ukázali. A ako sa vysporiadovate s tým, keď ten vnútorný poriadok naráša na vonkajší neporiadok, keď to takto poviem.

SPEAKER_01 4:06

Snažím sa to nejakým spôsobom spracovať, lebo je toho dosť. Každý deň nás prekvapuje situácia vo svete, ale aj v našej krajine niečo, s čím nemôžeme súhlasiť, s čím sa nemôžeme zotožniť. Ale ja sa snažím stále nachádzať nejaké také láskavé riešenia, lebo to nenávistie je medzi nami toľko, toľko je toho delenia sa na tých dobrých zlých priateľov, nepriateľov, že ja mám stále taký pocit, že viac lásky, viac porozumenia, tolerancie, vysvetľovania, komunikácie, nejakého dialogu, ktorý je vedený priateľský a vieme si veci vysvetliť, pretože ľudia nie sú v zásade zli a v zásade dobrý. Ľudia sú komplexní, majú v sebe aj dobro aj zlo. A akým si spôsobom vždy otvoriť to dobu, to láskavé, to pekné a snažiť sa nejakým spôsobom vysvetliť, že ten život by mal byť naozaj plný tolerancie a lásky a vtedy vieme spolu niečo dokázať. Meli napríklad chýba komunikácia o našej histórii, o osobnostiach, o niečoom, čo nám dáva istotu v živote, že aj my máme minulosť, ktorá je bohatá, aj my sa máme o koho oprieť, aj my máme svoje vzory, ktoré môžeme následovať, či už je to v umení, v literatúre, v politike a vôbec ako v našej histórii. A tak sa vždy poteším, keď sa dozviem, že ja neviem, že vo vráloch máme kultúru, ktorá je stará niekoľko tisíc rokov, aj vy ste o tom písali, vo vašich týždeníkoch aj denníkoch. A že by tam malo vzniknúť múzeum, kam budú chodiť deti, študenti sa učiť, že my v dobe bronzovej, v neskorej dobe kameny, sme tu mali úžasnú civilizáciu. Gréci na tom postavili svoj imíč. Egyťania deto. A my to tu máme a stále nič. A tí vedci, naši archeológovia, naši úžasní ľudia, ktorí toto robia, tenodene tam chodia a kopu a hrábu a čistia a triedia a dávajú to do analýz a nemci im pomáhajú celá Európa. A my nevieme urobiť jedno veľké múne, aby tam tí deti chodili, aby videli, aby sa učili, aby vedeli, že kým možno niekde inde ešte nič nebolo, my už sme tu mali dláždené mesta. A to nie sú len v ráble, to je samozrejme viacer takýchto miest na Slovensku. kde by sme mali skutočne popracovať, aby sme ukázali, že tá naša história to nie je len pár rokov dozadu, že to sú tisíce rokov dozadu. A to by nám dávalo vnútornú istotu a pokoj a možno aj väčšiu toleranciu.

SPEAKER_00 6:32

Možno aj nádej, že keď toľko sme už zažili. Tak to dokážeme aj ďalej, áno, určite. Mnie to niekedy prípadá, ako keby sme nevedeli, ako keby sme nemali, keď to tak veľmi povrchne poviem, že nemáme dobrý marketing.

SPEAKER_01 6:49

No to je presné. No toto je úplne presné. Ja som 6 rokov žila v Rakús a robila som samozrejme veľmi veľa v kultúre, som bola všetka kultúrneho inštitútu. A ja si presne spomínam na príru, ktoré robia Rakúšania. Základný slován je konst and kultura. Umenie a kultura. A teraz oni vložia do tej kultúry umenia všetkých skladateľov, spisovateľov, kráľov, všetko, čo ste mali vo svojej historii a neuveriteľne s tými vecami pracujú. Či už sú to rôzne také, ja neviem, literatura, alebo múzeá, galerie, workshopy. Jednoducho neuveriteľne sa snažia ukazať svetu, čo to Rakusko bolo a čo je. A podia sa aj husarsky, napríklad. Betovena si prisvojiť ako svojho skladatela, pretože urobia rok Beta v Rakusku. Sú tam pomniky. Kopec literatury, ulice, námestia po ňom pomenované. Prombol Nemec. Ale Hitler, ktorý sa narodil nedaleko lincu, tak stále je tak vyťesňovaný z historie. Takže ľudia, ktorí neznajú až tak historiu si samozrejme identifikujú Hitlera ako Nemca. To bol Nemec, to nebal Rakusan. Sú proste skvely. Rakúšanov obdivoj, mali by sme si brať príklad. Čo sa týka marketingu.

SPEAKER_00 8:05

Čo sa týka aj toho historického marketingu, presne. Čo sa týka vlastne toho marketingu všeobecne, aj niektoré ocenenia mám pocit, že až tak nerezujú ako iné, nie sú možno až také populárne, ako iné, ale aj u nás sa snažíme napríklad aj kryštálové krídlo trošku dostať viac do povedomia tých ľudí. A práve odborna porota vám tento rok odozdala mimoriadnu cenu za vaše zásluhy. Tak ja viem, že táto cena sa oni sa vie už skôr, že k to získa. Taká bola reakcia, keď ste sa dozvedeli, že tento rok to bude vaše meno?

SPEAKER_01 8:47

Ja som sa veľmi potešila, pretože ma to tak šokovalo, že to prišlo na pode televízie, že som sa to dozvedela od mojich spolupracovníkov, že ma teda navrhali, ale že tam bolo viac tých návrhov, tak som bola veľmi milo prekvapená. A keď sme začali robiť takúto výberku s mojou dramaturgičkou, čo by malo byť v tej prezentácii, tak naraz sme zistili, že 1800 programov tu je aj autorských, aj čo som moderovala, a to sme neratali tie, kde som len hostovala treba v rôznych reláciách, že to bolo obrovské kvantum. A keď som fakt zvážila aj potom neskôr tie olympiády, 8 olympiád, olympijské domy, prezentácia, paralympiády, ja neviem kôpec všeliakých aktivít, ktoré som mala ešte pomimo televízie, tak si človek uvedomí, že áno, za tých 47 rokov je to teda také číslo, neprežite v televízii. Som to tak sa nejako nenudila, že som nebola veľmi lenivá, že som toho dosť urobila. No tak si poviem, že je to krásne, že tú cenu dostanem, ale tak fajne je to istá, je to uzavretie isté etapy, že bolo toho naozaj dosť a myslím si, že to bola veľká láska k tom všetmu, čo som robila, že som to všetko robila nielen ako že drinu niekedy, že človek do druhej popolnoci na vysielanie alebo vyrábia relácie vždy počas sviatkov, lebo takto proste funguje u nás, že sú to predovšetkým v soboti a nedele. A to som kradla moje rodine a to som si teda privlastila pre seba a možno moje miesto bolo aj niekde inde, a to som aj mojim deťom vtedy poveda, že ich obdivujem, že to niekedy dali aj bez mňa. Tak vtedy si človek vlastne to všetko tak nejak zráta. Áno, to je taký ten moment, keď tak hlavou prebehne ten dokumentárny film o živote a si poviem, začo som to dostala. Tak za to. A tak je to taký pocit, možno aj šťastia, aj prekvapenia, ale na druhej strane aj také uspokojenia, musím povedať. Veľmi to potešila a som vďšná, že to je. A som aj vďana, že človek má možnosť byť na mieste v ten večer a vidieť úžasne hodnotných, modrých, cených ľudí, ktorí v rôznych kategóriách zažiarili, ktorí niečo dokážu. A naozaj, bez takýchto ľudí by bolo Slovensko len pekná kulisa, lebo tá krajina je pekná, ale tí ľudia robia tou krajinou, aká je. Takže bola som rada, že som tam mohla byť a spoznať tých ľudí a stáť tam chvíľočku, tých pár minút.

SPEAKER_00 11:26

Na naozaj to bolo pre vás také. Keď boli tie rozhovory aj pre nás, keď ste dávali rozhovor pre šár, tak tam zaznelo, že predate, že zlo mladím a že asi stiahnuť. Pre vás bolo také memento, že teraz.

SPEAKER_01 11:45

Áno práve vtedy som si uvedomila, že koľko už toho je za mnou. A vlastne, že už mám tak trošku aj právo oddychovať. Ale presne to, čo som povedala, to vzbudilo dosť takú veľkú vlnu rôznych reakcií a samozrejme, že aj na pode televízie, tak niečo je však tým máš zmluvu ešte dokonca čo blbne šako. Všech to musíš urobiť, tak isté, že to sa nedá zňať na deň. Ale tak pozvolná, ale áno, keď vidím mojich mladých kolegov, tak si hovorím, že sú skvelí, držím im pálce a nechú. Možno aj nech sa ešte nejakým spôsobom niečo priučia od nás, lebo aj ja som sa učila od mojich starších kolegyň a bola som rada, že mám možnosť sa s nimi stretávať a že mi svoje skúsenosti odovzdávajú a že môžem tak trošku rásť aj s tým, že mám ja takéto ambície a oni zase mi dávajú svoje skúsenosti a všetko to, čo oni prežili, zase ja si môžem načerpať a nasať od nich. Takže ono je dobre, keď je tá kontinuita, že mladí rastú popri tých skúsenejších, ale veľmi rada už sa budem venovať aj tomu, aby som i modovzdala tie moje skúsenosti.

SPEAKER_00 12:58

A veľmi rada, poviem to tak veľmi nadnesenia v úvodzovkách obyčajná dôchodkyňa?

SPEAKER_01 13:03

No asi nikdy nebudem, pretože ja mám vždy niečo rozpísané, niečo si pripravuje, vždy mám nejaké plány ešte. Ja asi nebudem nikdy taká tá obyčajná, obyčajná, čo je to obyčajná. Moja mama má 92 rokov, či tá spoustu kníh diskutujeme, krásne maluje, venuje sa mnohým činnostiam ešte stále, je obyčajná alebo nie je obyčajná. Ona je tá obyčajnosť veľmi relatívna, lebo poznám ľudí, ktorí naozaj majú pán šimko nedávno na modišiel, partizan, novinár, váš kolega vlastne, právnik, tak ten do posledného dňa čítal, diskutoval s ľuďmi a naraz sme sa ráno dozvedeli, že už nie je a mama mi hovorí. Ešte večer som sa s ním rozprávala, ešte sme preberali, že čo sa deje na blízkom východe a naraz tu nebol. Takže niektorí ľudia sú naozaj obyčajní v tom, že sú nesmierne aktívni až do posledného dňa. Možno to je tá dnešná obyčajnosť.

SPEAKER_00 14:07

Neobyčajná obyčajne.

SPEAKER_01 14:08

Neobyčajná, aj pekne.

SPEAKER_00 14:10

Áno. Čo sa týka vlastne toho, že to, že zlo postupne odozdať, a ste aj spomínali, že niečo odozatým mladším, je niečo také, či by ste povedal, že tohto sa vyvarujete alebo naopak tohto sa držie v tej kariére myslím.

SPEAKER_01 14:28

Myslím si, že keď človek prístupuje s pokorou, spokojom v duši k tomu, čo robí, a neopije sa úspechom a nezrúti sa pri neúspechu, ale vie sa vyrovnať aj s jedným aj s druhým, to je dobrá cesta. Lebo toto je naozaj beh na dlhé trate. Človek nedokáže za pár rokov niečo v tej profesii dosiahnuť. Ak sa venuje dlhšie tomu, čo robí. Ak brúsi tie svoje hrany do krištálu, aby naozaj niečo v živote dokázal na to trbať čas. A to je maratonec, to je maratonský beh. A vtedy človek nemôže sa položiť pri neúspechu, lebo tie neúspechy kráčajú ruka v ruke s úspechom. Raz to vidie, raz to nevidie. A niekedy naozaj nezáleží na tom človeku, či má úspech alebo nemá úspech, lebo aj ľudská závisť, aj všeli také vzťahy medzi ľuďmi ovplyvňa to, čo robí. A nevždy mu to vidie. Ale vždy sa musí postaviť aj z ďalej a keď je úspech, tak opäť neopíť sa tým. Nemý si, že je prezidentom z megule, ale jednoducho pekne sklopiť uši, oči do papiera a učiť sa ďalej aj s ďalej tým životom. Tak toto asi by som im odporúčila. Neopiť sa úspechom a nepoložiť sa pri neúspechu.

SPEAKER_00 15:46

Toto si normálne vystrihneme aj do skrateného videka, čo robie, takže aby sme to mohli posunúť. Lebo to sa dá aplikovať v podstate aj do iných profesíí, pretože tiež to sprevádza zostupia pády, a nie každý pád je taký jednoduchý.

SPEAKER_01 16:04

Poznám to.

SPEAKER_00 16:05

Doto som sa i nechala presne spítať, že na mňa pôsobíte, že vy ste mali hlavne tie zostupy alebo takúto kontinuitu. Si si aj spomenete na nejaké také, že toto bolo tak také zlové, že potrebovala som možná aj pomôcť odniku, aby som sa postavila, myslím, aj v rámci kolegiality alebo tak.

SPEAKER_01 16:22

Áno za tých 47 rokov v podstate, čo som bola v televízii, alebo najmä o tom sa bavíme, boli tie situácie rôzne. Ja si pátám, keď som nastúpila, tak tiež to nebolo jednoduché etablovať sa v tom kolektíve skúsených, populárnych hlásateľiek. Si predstavte, že nás bolo dokopy slovenských nejakých 6, 7 a tých českých podobne, a bola československá televízia a tá hlasateľka sa objavovala počas večera 4-5 krát na obrazovk aj viac. V prominentných časoch, pretože zahlásovala tie prime-time programy. Filmy, inscenácie, priame prenosy z rôznych dala programov. Čiže ona v tej svojej kráse v tom dokonalom zasvietení tam bola niekoľkokrát. Popularita bola veľmi vysoká. A to som sa stretla, samozrejme, aj s takýmto odmietnutím alebo s nejakým ponižovaním na začiatku, ale nebrala som to ako niečo, čo by bola tragédia, ale skôr som sa snažila pochopiť tie staršie kolegy, že asi prečo to tak robí? Keď ja som sa objavila. Boli aj také, ktoré mi od začiatku veľmi pomáhali, ako Norika Beňačková napríklad, ktorá bola moja mentorka a vychytávala moje chyby a vždy sme ich analyzovali spolu, ona príne stál alebo atka. Ale boli aj také, ktoré samozrejme nie celkom sa stotožnili s tým, že je tu nová tvár a občas musíme aj my komunikovať. Takže nezazlievam im to ani som vtedy nemala taký pocit, že by som sa mala urážať, ale někdy som predlila dosť trpku, tak trpký zážitok s nimi. Potom, samozrejme, som sa učila a šla som ďalej a mala som hneď od začiatku programy, ktoré som moderovala, vtedy sa to vole konferovala. Čiže aj také to boli, ale pámtam si napríklad, že jsem mal autorský projekt, tešila som sa z něha, to už bylo po revoluci. A výborně jsme ho naštartovali, volala sa to siesta. A keď som tam mala hostia, ktorý byl v tom čase plánovaného hostia primátorom, ale vedelo sa, že jde do politiky, tak nie len, že ho mi zastavili, ale celý ten cykl zastavili. A vlastně už som to nevyrobila tu reláci a bol koniec. Ale som teraz mala památ si také záhlásenie, s tým som sa nestotožnila, bolo to osočenie mojho kolegu. Opäť tam bola zlá politická situáľ, ktorý bol necitlivý k nám, lebo som ich prežila niekoľko. Ale to bola taká situácia, že som mala potom trojmesačný dištán, nedostala som ani plát, ani som nepracovala, tiež som nevedela, čo sa mnou bude, a to už bolo po revolúci. Takže ono boli rôzne tie situácie. Ale vždy som si hovorila, že bude, však vydžiť a príde aj lepšie. Doba bude aj lepšie. Takže aj potom bolo lepšie. Velia to bolo.

SPEAKER_00 19:17

A potom sú aj horšie situácie, ktoré sú lepšie. A sa opakujú, že človek zase sa dostávať, ako keby v niektorých momentoch dostarých kolí.

SPEAKER_01 19:27

Konkurencia je tam vysoká. Človek musí rátať s tým, že keď je slávny populárny, ide ma ponuky, tak teraz sa môže aj dozvedieť, že tú ponuku, ktorú dostal. Jednoducho to tak nebude, lebo niekto zasiahol a bude to inak a naraz tá práca nie, ani tá príležitosť. Nedá sa nič robiť. Treba to predychať aj ísť ďalej. Nemá taký pocit, že teraz mi ublížil celý svet. Teraz ma nechcu. Áno, teraz ma nechcu do niečoho, pretože sa tak dohodli. Ale tak bude niečo iné. Ja si pamiętam Miška do Čelovanského, s ktorým som robila ten cyklus. A naraz ten cyklus sa skončil. Ažiško, to je strašná škoda, že to bol taký populárne, to bolo super. Chodili sme po celom Slovensku. Onoja draha, nebude toto, bude niečo iné. A to si presne pátám také. Nie je toto, tak bude niečo iné. Teraz sa to takto nepodarilo, tak sa to podarí na budúce. Človek určite by sa nemal vzdávať.

SPEAKER_00 20:19

To je pekna, to je pekné. A e taký odkaz na Miška do čolovanského.

SPEAKER_01 20:23

No veľmi rada si na ňo spomínam.

SPEAKER_00 20:25

By ste zažili množstvo takých naozaj veľkých mien. Ja vás radím tiež medzi také veľké mená, ale kto bol pre vás možno taký, že sa vám až triasli kolena, alebo ste pocitovali skutočnú trému predtým, že ste buď mali s ním nejaký projekt robiť alebo moderovať?

SPEAKER_01 20:46

Ja si pametam na jednu takú konkrétnu situáciu, tak sme to tak práve zlo na um, že koncom 99. roku myslím, že to bolo, sme robili prezentáciu Slovenského olympijského projektu v Korej v Sole. To bol taký ten veľký program, ktorý som moderovala s Milanom kňažkom, on po francúzsky a po anglicky. A keď sme vkročili do miestnosti, kde bola prezentácia Slovenska a naše koncepcie olympijských hier, ktoré sme chceli usporiadať v tatrá. Ten projekt sa volal poprať tatri zimné olympijské hry, tak naraz som v prvom rade videla sedieť princa Alberta a vedľa neho sedeli fetisov, bývalý, vela ruská hviezda Hokejová a Serej Bubka a nedománsky a prosto známe tváre, ktoré som poznala až tefigráf. Jednoducho tam sedeli špičkoví športovci takmer desiatok rokov toho storočia, a zasvietili sa kamery asi 30 spoločnosti televízných, pretože to naozaj bol veľký moment, kde sa rozhodovalo o tom, kde bude ďalšia olympiáda zimná. Tak som sa nadýchla, a keď som to videla, tak mi nebo všetko jedno. Ale tak sú také momenty. Ale nakoniec to bolo veľmi fajn a myslím, že vtedy sa veľa hovorilo o tom, že to získame. Taliani boli silnejší, takže tam už to bolo v tom momente jasné. Ale písalo sa o nás veľmi pekne na celom svete, že to bolo výborné a objavili trošku tatri. Zistili, že aj to je zaujímavé, že aj tam by bolo dobre to urobiť, ale keď my nie sme o tom vždy 100% rozhodnutí, čo chceme. A my sme zažili to, že prišli záchranáci, ktorí protestovali tam, a tak sa naozaj tinari pýtali. A chcete to vôbec tú zimnú olympiádu, lebo nebolo celkom jasné, čo to všetko obnáša. Ale samozrejme, že musíme byť ambició, nesmíme sa vzdávať.

SPEAKER_00 22:42

Pre mňa to bolo vždy tak, aj keď som bola dieťa, že ja si vredstaviť, že na Slovensku by bolo niečo také, že by sme taká malá krajina vedeli usporiadať niečo také veľkého.

SPEAKER_01 22:55

My sme vedeli, sa nesieme bať a vždy vidím tie malé krajiny ako sú napríklad škandinávské krajiny, Norsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko. To sú malé krajiny, také ako my. Aký neuveriteľný spoločenský a politický výtlak oni majú vo svete. Lebo to sebavedomie sa buduje presne. Históriou, osobnostiami takým nejakým backgroundom, v ktorom sa tak uvelebíme a povie si, keď to oni dokázali, tak poďme ďalej aj my. Ale my sme to vyťesnili. Jednoducho, ako keby sme neboli zodpovední voči tomu, čo bolo tisíc rokov pred nami tu. My to kľúde darujeme hoci komúto našu históriu. Ale to je naša história. Mali by sme si ju vážiť, hovoriť o niej a ctiť si všetko.

SPEAKER_00 23:37

Môže sa niekedy znej poučiť. Ješi šmaria, najmä. Lebo tu my niekedy mám pocit, že chyba v súčasnosti, takéto poučenia alebo takéto priznanie si, že nie vždy sme neomilní.

SPEAKER_01 23:49

Ale ja som mala napríklad aj vaniel stražných veľmi veľa zaujímavých hostí ktorí prišli zo zahraničia a boli prvýkrát na Slovensku. Jeremy Anus, Omar Šarif alebo Joyfieldingova spisovateľka Warus Dry. Nohy. A keď sme sa bavili, že Michalžár o tom, že sú na Slovensku, čo videli, kde sa boli pozrieť, ako vnímajú túto krajinu. Boli nadšení. A to ja vieme, že prišlo veľa hostí sem a boli sme napríklad sa pozrieť po Slovensku, po slovenských hradoch, zámkoch, v Tatrach, Bratislave, ale aj v kúpeľoch. Ľudia sú nadšení tou krajinou, páči sa im to. Len presne to, čo sme hovorili, ten marketing. Že my nevieme tie veci predať. My nevieme povedať, áno, máme tu 200 stredovekých hradov, sme veľmi moc. Sme úžasní, poďte sa pozrieť, urobiť nejaký produkt pre tých ľudí, poukazovať im, čo všetko je, dať tým hradom príbeh. Niektoré hrady ten príbeh majú, ale niektorým ho treba vymyslieť, pretože o tom je to celé. To je taká virtuálna realita, ktorá robí imč. A ten imič robí pij krajiny a to pijar robí značku tej krajiny. A to je strašne dôležité. Aby ľudia, keď sa povie v Slovensku vedeli, a to je toto. Kúpele, hrady, zámky, príroda, kaštiele. Toto. Ale to je tá história, ktorú hovorím, my často vyťesňujeme.

SPEAKER_00 25:05

Áno, áno. Teraz ste spomínali tie hrady a zámky, tak ja som si spomenula na to, že prebehla cez aj naše média správovať americké influencerke, ktorá sa podobá náš premiera. A ju menovali niektoré satirické stránky ako kráľovnou slovenskou novou. A ona sa toho presne chytila a zistila, že koľko je u nás hradov a zámkov, ako že si vyberala, že kde by mohla teda žť. A bola veľmi prekapená, že koľko máme toho v ponuke.

SPEAKER_01 25:39

Áno. To je úžasné. A to my objavujeme, to my objavujeme, lebo ona to už pred nami objavila, a to je presne toto. Žastokrát sa povedať, veď aj to v zahraničí to nás písali. No ale to predovšetkým. My musíme písať a poslať do zahraničia. Ja si to presne památam v tej vedni, koľko oni vedeli, keď sme robili nejaký taký veľký workshop, povedaní a pozvali sme historikov z Maďarska, z Česka, z Rakuska, zo Slovenska, pretože to je naša história tisíročná, toto je naše déna, tieto krajiny a tento náš genovon. A niekedy vedelišania od našej historii o veľa viací historicci. Aí naši historicci vedia veľmi veľa, ale tiež to nevedia implantovať, povedme, do učebníc alebo nevedia sa dohodnúť s ľuďmi, ktorí sú kompetentní tvoriť učebnú látku pre študentov, aby sa to tam dostalo. Stále to nechávame na nejaké iné, avš to bolo maďarske a to bolo české nie, to bolo naše. A teraz som si všimla, keď bol po volbách, ako maďar venoval osobnosti maďarske, ktoré on vníma ako históriu, to bol ten jeho povolebný program hneď na nábreží Duna za ním vysvietený parlament. To je presne ten marketing. On sa postaví, celý svet ho sníma, pretože on vyhral vobi a za ním nie je hala športová ani niečo také. Maďarský parlament. To je presne ten moment, keď sa ukáže, že to nie ječ, to je niečo, to je nádhera. Tam samozrejme padla aj meno Šandora Maya, ktorý bol Nemec a pochádza z Košíc. Ale písala aj po Maďarsky. Áno, ale písal po anglicky a po nemecky. A narodil sa v Košici.

SPEAKER_00 27:32

Takže rodzaj nás. Okamžite som si to zapamtala, že tak. A vy ste vlastne tiež súčasťou veľmi zaujímej historickej organizácie. A ja som sa k nehela dostať, takže taký oslimosti som si teraz spravila, pretože ste predsíčko živení. Áno. Tak ako došlo k tomu osloveniu a ako si máme predstaviť vašu funkciu, čo je náplňov vaše funkcie.

SPEAKER_01 27:58

No toto je vlastne najstarší spolok slovenských žien, ktorí zakladali intelektuálky slovenske. Keď my hovoríme o tom, že v 19. storočí ľudia trali na potoku v krojoch a boli bosy alebo nosili krbce a toto všetko, čo častokrát sa istým spôsobom identifikuje s našou minulosťou, že je to viac menej také rurálne a veľmi folklórne, čo je krása. Ale na druhej strane, na druhej strane. Je tu naozaj oproti tomuto naratívu tých halúšiek a opázkov a folklóru. Ešte jedna vec a to je veľmi dôležité pre nás vedieť, a to sú naši vzdelanci osvietenci múdri ľudia, ktorí kreovali kultúru slovenského národa v 19. storočí a tam patria aj ženy, ktoré zakladali živú, ale aj muži, lebo pri vzniku živení boli aj muži. Traja, ale predovšetkým okolo 70 žien. A to je veľmi dôležité, že v tom čase, keď ženi boli väčšinou príporáku a panvici s varaškov a starali sa o rodinu, tak naraz prišla jedna generácia žien, prišla jedna komunita žien, ktoré mali gymnázium, boli vzdelané, hovorili niekoľkimi jazykami a rozhodli sa, že po pri Matici slovenskej vznikne aj živena a v 69. roku v 19. storočí založili v Mine 4. augusta spolok žien. A vlastne, keď si zoberieme tie ženy, ktoré boli aj zakladateľky, alebo ktoré pokračovali v tej ďalšej činnosti a v tívitách, to boli všetko vlastne naše prvé novinárky, prvé lekárky, prvé prvé podnikateľky, prvé všetky boli také prvé v 19. storočí a to je to je jedna úžasná veť, že naozaj sa máme ako žení, o koho oprieť a povedať si, že ja neviem. Maria Belová bola prvá slovenská lekárka a Terzia Vancová asi prvá slovenská novinárka, pretože redigovala diednicu, redigovala Zornicu, potom neskôr samozrejme živu. Almanachy, písala veľa, podporovali spisovateľky, nebyte živí, tak asi ťažko, bo že na Slančiova tímrava môže vydávať niečo alebo ľudí podia Voríska. To boli prostor ženy, ktoré boli nielen môže vzdelané, ale on sa aj dobre vydali, oni boli aj bohaté. Vo svojich domoch mali literárne salóny, hudobné salóny. Hovorilo sa o literatúre, hovorilo sa o tom, ako vznikajú nové piesne, ako zberateľky piesní sú a tak ďalej. Čiže naozaj to bola veľká vec. Zaujímavé je, že Živena bola vždy apolitická a nadkonfesionálna, čiže nie len tie evaniličky, ktoré mali vzdelanie a gymnázia, boli väčšinou z rodín evanelických kňazov, učiteľov, ale aj katoličky, aj židovského povodu. A keď prišla vojna a ten neslavný židovský kodext, ktorý je hanebný, tak živeniarky chránili svoje židovky, ktoré boli v živene a nikdy ich nevydali a skôr ich schovávali a pomáhali. Keď prišiel prevrat a v 1948 roku vlastne bolo nové spoločensko politické zriadenie v Československu. Tak Živena sa na dlhý čas odmlčala, pretože ju nahradil socialistický z žien a živena nemala miesto svojimi názormi, liberalizmom, demokraciou. V tom čase sa nemohli realizovať. Diečatá tak sa nerealizovali. Na 1989. Hanna Zelinová spisovateľka kúpila v inzerát v smene a ten inzerát v nil stávali živena už je čas a znova vznikol spolok obnovený živy.

SPEAKER_00 31:44

A vy ste jeho momentálne aktuálnou predníčkou. Vystredali Mdušarovu v 2022. tuši. Áno, áno, takže už ste 4 roky až 4. A čo robíte?

SPEAKER_01 32:00

Predovšetkým vznikli ďalšie nové miestne odbory. Predtým bolo nejakých 17, teraz máme 23 miestnych odborov živí, čiže aj v mestách veľkých, ale aj na niektorých dedinách vznikajú miestne odbory živení. Je to vlastne túžba tých žien realizovať svoje projekty, realizovať rôzne aktivity. Preca len sedieť doma večer pri televízii už nie je také zaujímavé, ako to bolo, keď sme naraz mali plno kanálov a internetové a neviem, aké možnosti sledovania všeličov. Ale tie ženy si organizujú taký ten komunitný život, na dedinách v mestách, či už sú to opäť literárne krúšky alebo rôzne výlety, alebo rôzne aktivity, ktoré slúžia k tomu, aby sa zachovali hodnoty historické v tom ktorom meste. Teraz viem, že v Pezinku sa snažia o súsošť dvoch výnimočných žien, ktoré poznačili celý ten región, sestry rojové, jedna bola hudobníčka, druhá bola charita, literátky boli obydve veľmi významné. Takže rôzne festivály organizujú rôzne stretnutia, ktoré zase sú diskusné, či už si pripomínajú nejaké významné osobnosti rôzne remeselné, rôzne aktivity majú uchovávanie starých remesiel. Takže je toho veľmi veľa. Teraz ideme do Košic z 24. 25. a v botanickej záhrade posadíme lipu a stretneme sa zase s mnohými zaujímavými ľuďmi, príme nás rektor univerzity a budeme opä diskutovať o rôznych takýchto programoch, ktoré robiť môžeme. Ale podstatné je zachovať tú kontinuitu. Naozaj si uvedomovať tú histó, ktorú majú ženy na Slovensku, tú intelektuálnu historiu popri tej, ktorá samozrejme je úžasne cená a dôležitá. Ale hovorím oproti tomu naratívu, toho folklóru a takého toho rustikálneho života. Je tu aj ten intelektuálny. A sú to aj klobúky, krásne šaty, múdrosť, vzdelanie a tak ďalej tak ďalej. Takže je tá minulosť oveľa bohatšia, keď si uvedomíme promnosť aj živa a živenia rok.

SPEAKER_00 34:09

A môžem sa aj ja stať členkou, ako to funguje.

SPEAKER_01 34:14

Určite áno. A budeme sa tešiť. V Bratislave je pomerne silná živá. Miestny odbor živý má okolo 70 členiek a majú takisto prednášky rôzne veci, ktoré sa týkajú postavenia žien v spoločnosti, ich odmenovanie a toho, čím žijeme všetky ženy a čo si všímame, samozrejme, aj vo vzťahu k mužom, aj vo vzťahu k tomu, ako je táto krajina spravovaná. Takže tam je to veľmi dobre organizované. Dávam kontakt na predsničku a môžete sa prihlásiť.

SPEAKER_00 34:45

Dobre, dobre, ďakujem veľmi pekne. Pozriám sa do poznámok, že čo tu ešte mám poznačené k tej živeni. Áno, že či sa môžeme z súčasťou Združenia, lebo teraz je to občianske združenie.

SPEAKER_01 34:58

Je to občianske združenie, ktoré nie je podporované štátnymi financiami. My nemáme žiadne financie od štátu. Všetko, čo máme, je občas s nejakých fondov, alebo máme peniaze s príspevkov, ktoré máme, alebo s rôznou spolupráçou s komunálnymi politikmi a s mestami, alebo s dedinami, kde sú peniaze na aktivity, ktoré ženy rozvíjá. Takže my žijeme veľmi skromne, ale myslím si, že slobodne, a to je veľká vec.

SPEAKER_00 35:27

Áno, áno. A hlavne stále sa bavíme o tom, a vlastne si to aj vynaznačili, že to postavenie tej ženy na Slovensku, aj v všeobecnej spoločnosti, že možno je dobre, že takéto niečo existuje a že je toho aj veľa kedyci, lebo ja som tu už mala viacroť takýchto veľmi sympatických, šarmantných žien, ktoré majú možno v iné oblasti takéto projektov.

SPEAKER_01 35:57

Tívá veľa mážoviek, riaditeľiek, prezidente v spoločnosti?

SPEAKER_00 36:02

Áno, alebo mám tu, mala som tu zakladateľku tzv. akčných žien, ktoré sajme tiež poznáte. Poznám, poznám. Tak my sa potom tak navzájom inšpirame a pozbudujeme. Čo si myslíte, že by si žena nikdy, alebo nie takto. Čím by sa podľa vás žena ako mala riadiť, aby zestratila sam u seba.

SPEAKER_01 36:28

Mala by sa riadiť svojim srdcom a svojím rozumom. Určite by mala mať v srdci pohodu, lásku, šťastenie. Každó má, ale musí hľadať. A musí sa snažiť, aby to mala, nesmie sa vzdávať. Ten rozum to je také to triezve, kedy si človek musí uvedomiť, že musí z niečohožiť, že musí sa prispôsobovať v niektorých situáciách, aby dokázal pre seba získať to, čo potrebuje, aby vedel vyvážiť tie emócie s racionálnym prístupom k životu. Ale poznať saba samu je veľmi dôležité, lebo častokrát poznáme tých druhých mimoriadne dobre, ale samých seba nepoznáme. A to je veľmi dôležité nájsť si čas poznať samu seba, rozmýšľať o sebe. Robiť si plány, prehodnocovať to, čo robím. A ak nie som spokojná, nebať sa to zmeniť, lebo my častokrát si hovoríme, že to už nejako doklepeme, keď sa už nejako prispôsobíme. Nie. Len do tej miery sa prispôsobíme, aby sme boli spokojní, aby sme nemali problémy, ale nespôsobujúme sa na úkor seba samých, na úkor svojho šťastia, svojho zdravia. Lebo ja si myslím, že aj preto je toľko chorov okolo nás, že ľudia častokrát nepoznajú samých seba. Nevedia hodnotiť svoje schopnosti, pochváliť sa, svoje nedostatky, trošku sa skritizovať a obvoviť nejaké síly, aby som sa zlepšila v niečoom. A potom taká ďalš je veľmi dôležitá, ako mať stále pocit trvalého rozvoja osobností nikdy si nepoveda, že tak ja už mám teraz 50, však mňa už o nič nede, idem na ten večerník a hodím si tie trikky do kávy, však je to už jedno. Nikdy nič niejedno. Vždy máme svoju hodnotu, vždy máme svoju krásu, svoju cenu v tej spoločnosti. Takže nevzdávame sa nikdy. Tamoja mama 92 ročná. Ta stále má ten drive ešte. Lebo kým sa nevzdávame a stále pracujeme na sebe, tak ten rozum, ten mozog nám pracuje a myslím si, že to je strašne dôležité, tá hlava, aj to srdce. Takže vyvážiť srdce s rozumom a nikdy sa nevzdáva.

SPEAKER_00 38:50

Presne ste tu povedali, aj ste spomenuli mamičku a vlastne aj skršť sociálnych siete, tým, že ste mediálne známi, aj vaše cery sú vo verejnom priestore. Že vy veľmi pôsobíte ako taká úprimná a že usporiadaná rodina, že naozaj z vás cítiť tak, že tie vzťahy sú veľmi pekné sú tie vzťahy, ja som tu mala aj vašu déru a veľmi pekne hovorila aj o svém detstve, aj o vás. A vy ste sa v podstate z môjho pohľadu ešte aj veľmi pekne rozvedli, áno.

SPEAKER_01 39:25

A to tak to pôsobilo. Áno, áno. Ja si myslím, že my po tých 40 rokoch. A to je veľmi dlhá doba, že keď si človek uvedomí, že v minulosti, tí ľudia sa si nerozvádzali, lebo skoro odchádzali z tohto sveta na druhý svet. Ale tak áno, človek vždy vybehne s tým svojim partnerom z rovnakej štartovacej dráhy a má pocit, že celý život budú bežať ruka v ruke. Nefunguje to tak celkom. Ale treba to prijať tak, ako to je. Lebo človek môže aj bojovať, aj sa prispôsobovať, aj všetko možné robiť, ale keď sa pozrie pravde do očí veľa krát, tak musí urobiť aj bolestné rozhodnutie. Ale nie s tým, že to bude bolieť do konca života, ale s tým, že bude to krátka bolesť a potom už nastúpí zase nejaké zmierenie a ďalší život, ktorý pôjde opäť v harmónii a to sa dá. Aj keď ľudia nezdielajú rovnakú domáť. Môže byť stále spolu, môžu si zatelefonovať, stretnúť sa na obede na večeri, na kave povedať si, veď máme deti spolu, máme vnúkov spoločných. Máme toľko veľa spoločného. Nežijeme spolu, žijeme každý s iným partnerom, ale ja nevidím dôvod, aby sme žili zlé, negatívne, hovorili o seba škarého. Ja veľmi pekne hovorím o Josefovi vždy a veľmi si ho vážím a milujeme svoje dcery. Sú pre mňa najdôležitejšie bytosti na svete. A som veľmi rada, že ich máme a som vďšná mojem mužovi, že ich máme, lebo ich máme. Takže je tam veľmi veľa vecí, za ktoré som vďná a ktoré si vážím. No a samozrejme, tak ako som povedala, keď to nejde, tak to nejde. A vtedy človek musí nabrať odvahu a silu a tu krátkodobú bolesť prekonať, lebo nie je nič horšie ako nekonečná boles.

SPEAKER_00 41:13

Takže strhnul ten okopás v úvodzkách niekedy je lepšie, ako si to tam stále prelepovať.

SPEAKER_01 41:19

Prelepovať, lebo poznám veľmi veľa takých dvojusov. A už to nejako doklapeme. Je to na figu častokrát, kde žije manželka, tážie na chate, alebo ta žije v byťa, že im na chate. A my sme len pre spolu, že nie sme spolu. Tak ja neviem. Každý si to usporiada nejako. My sme to urobili takto, ale život ide ďalej.

SPEAKER_00 41:41

A našite v Konradovi, to, čo už ste sa rozýšli, s Josefom, že.

SPEAKER_01 41:48

Myslím, že myslím, že ten vzťah je pekný. A samozrejme, že je to ten vzťah, kedy si človek hľadá partnera alebo mladšieho a takého konečení. My sme takí, že on je starší od 7 rokov, zrelíči si v živote veličím preskáva. Máme sa stále o čom rozprávať. Je to pekný vzťah a veľmi z celého srdca prája na Josefovi pekný vzťah.

SPEAKER_00 42:14

A nevadí vám miesta mi to, že tam nefungujete na tom materinskom jazyku.

SPEAKER_01 42:20

No to niekedy je to. Niekedy je to dojedu, že nevieme sa vyjadriť tak. Ale zase na druhej strane si myslím, že niekedy je práve slovo alebo tá verbálna komunikácia premenom ne do rozumenia. Niekedy je dobre, keď si celkom verbálne nerozumie. Že až to tak veľmi nepochopím, čo hovorí, možno mňa. On sa asi nikdy nenaučím moj jazyk, a ja som sa učila nemčine od Malička, som hovorila od Malička po německy. Takže ja ten jazyk ovláda dobre, máme takmer ako druhý materinský jazyk, ale na druhej strane, nie všetko samozrejme, viem dokonale vyjadriť. Tak aj neverbálna komunikácia pekne.

SPEAKER_00 43:13

Krasne, jasno. A Konrad, k tým, že 7 rokov starší už sme si vysvetlili pojem obyčajný dôchod, že neexistuje, vlastne, nebom o hovím, ale je tiež taký aktívny?

SPEAKER_01 43:27

Oni to majú inak. Oni sú života aktívneho, ktorí prežijú skutočne v nesmiernej disciplíne. V Nemecku sa pracuje veľmi disciplinované, veľmi tvrdo. Tam je to jednoducho v DNA. Oni to majú niekde v DNA, že pracujú aj neustále na sebe a pre krajinu a pre spoločnosť, ktorá má plati. Tam je minimálna korupcia v Nemecku. Tam je naozaj tvrdá práca a za tú tvrdú prácu sú aj zarobené penia. Čiže každé to jedno euro si človek váži, tam sa nerozhádzajú peniaze, ani sa nekupujú veci, ktoré nepotrebujeme. Častokrát sa pozeráme, že čo je v akcii. A to je zaujímavé, že ten prístup bude vždy taký. Oni majú taký prístup k životu. No ale keď ukončia tú svoju aktívnu prácu, tak ešte vrcholný manažer, tak dostal samozrejme ponuky aj medzinárodné, aby mohol ďalej pôsobiť v správnych hradách poradenstvo. Tie skúsenosti, ktoré nadobú medzinárodné, tak zase posúvať ďalej. Čiže ešte to trvalo nejaké obdobie, potom, čo šel do dôchodku. Ale teraz je to vyloženie tak, že číta prechádzky, cestovanie po svete, ísť na nejakú peknú výstavu, na koncert do divadla a tak ďalej. Čiže tam je to oveľa menej aktívnejšie, ako sú naši dôchodcovia aktív. Ale stále tam samozrejme čítať, byť informovaní o všetkom, čo sa deje, debatovať a tak, ale oni nemajú už také, že ešte musí mať ďalšie povolanie, ďalšiu prácu, alebo ešte musím ako dôchodc si privyrobiť. To nie. To oni majú ten dôchodok a to je v poriadku všetko. A tak viac menej sú takí. Áno, oni sú takí pasivnejší dôchodcovia. Takí, čo cestujú po svete, prenajmu si na niekoľko mesiacov, ja neviem, nejaký domček na Kanárskych ostrovoch. Oni tí dôchodcovia nemecky sú trošku iní, ako my sme.

SPEAKER_00 45:25

A možno aj s toho by sme si mohli trošku príklad zobrať.

SPEAKER_01 45:28

A ja nie. Ja zase mám hľadá tie aktivity ešte stále niečo robiť a tak.

SPEAKER_00 45:38

U sme sa bavili o minulosti, o súčasnosti. Ako sa pozerate na budúcnosť, kde sa vidíte?

SPEAKER_01 45:46

No to je dôležité. Áno, že som žena s minulosťou. Ta je bohatá. A čo ďalej? Ja mám pocit, že s mojim pomerne dobrým zdravím, aj keď je veľmi relatívne, pretože chrbtivo nemám v poriadku a musím každý deň cvičiť a starať sa, aby som nespadla, čiže žiadny bicikel, žiadne lyže nič takého. Takže s tým relatívnym zdravím sa vidím. Žiť pekne z dňa na deň a robiť si také krátke plány. Lebo keď si človek urobí taký ten zásadný plán do budúcnosti, tak sa pán Boh zasmej, lebo všetko môže byť inak. Takže rozdávať lásku ľuďom, ktorých milujem a ktorí aj mňa majú radi a žeť tak z dňa na deň pekne a možno ten týždeň dopredu alebo mesiaci niečo pekné naplánovať, ale to stačí. A keď to takto pôjde ďalej, tak zaplať pán boh.

SPEAKER_00 46:39

Tak že vám veľa krásnych krátkodobých plánov, aby bolo veľa, veľa. A možno sa tu stretneme zase s nejakou téou o nejaký čas. A možno si zavolám niekošu ceru som si ešte nezavolala, tak možolám.

SPEAKER_01 46:56

By sme veľmi pracovité.

SPEAKER_00 46:58

Aby sme ukončili ten kruh ženský. A ďakujem veľmi pekne, že ste priali pozvanie. Ešte raz vám bohožám aj k ocenieniu celoživotnému, a prej vám nech vám darí.

SPEAKER_01 47:08

Ďakujem aj veľmi pekne za pozvanie, za veľmi príjemný rozhovor. A nech sa aj vám darí. Nech sa darí všetkým vám, ktorí sú tu, lebo ľudia potrebujú byť informovaní, potrebuj čítať, potrebuj sa potešiť, zasmiah na niečo a ne vám to funguje aj ďalej. Takto dobre. Ďakujem pekne.